ղľáԾ
Keď vládzeš ísť, aj keď simusíš nadísť
Bratislava, Ikar 2011
Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka
Žilina, Artis Omnis 2011
Maestro Feldek oslávil 9. októbra 75 rokov. Dalo by sa povedať, že je toviac akodostatočný dôvod na to, aby vjeho bibliografii pribudli hneď dveknihy. Ostatne, autorova plodnosť je príslovečná a čitateľ musí nevdojak žasnúť nad tým, kde na všetky svoje aktivity berie Feldek energiu a čas. Prvá kniha strochu mätúcim názvom Keď vládzeš ísť, aj keď simusíš nadísť je zbierkou časopiseckých textov. Niekedy fejtónových, inokedy glosátorských, často poučných a občas poučujúcich, ale vždy šarmantných. Mohli bysme použiť ajtermín fejtón, aleFeldek nie je „čistokrvným“ fejtónovým autorom. Hrá sa a nahru používa celý svoj široký register básnika, prozaika iprekladateľa. Texty zhromaždené vspomínanej knihe sú časozberné výsledky niekoľkoročnej publicistickej práce predenníky SME aPravda, ba ajpre „auto štýlový“ GoldCar (kapitola On theRoad). A práve vposledne menovanom periodiku autor použil všetky svoje profesionálne čary. Ostatne, Feldek ako „motoristický fejtonista“ je ajpre neznalého čitateľa pomerne bizarná predstava. Ale našinec znalý Feldekovho diela vie, že autor dokáže šarmantne splniť každé zadanie. Prečo by sa vmotoristickom fejtóne nemohli spomínať Puškinove či Jeseninove verše? Alebo odcitovať celú poviedku zvlastnej knihy Poznámky naepos (1980)? Jednoducho kniha Keď vládzeš ísť, aj keď simusíš nadísť ukazuje všetky atribúty, prečo periodiká potomto autorovi bažia. Noblesný štýl, chápavý humor, rozhľadenosť vkultúre asamozrejme dávka sebairónie. Kniha jeteda zložená zpublicistických útvarov, apreto záverečné dvarozľahlejšie texty Opoj mabozkom svojich úst (Pieseň piesní) a Nahé sú bez kníh všetky národy (Proglas) môžu čitateľa naladeného na ľahkonohú publicistiku zaskočiť. Avšak vtomto prípade tonie je „nadstavovanie stránok“. Jednoducho dvepomerne nedávno uverejnené literárnokritické eseje (Tvorba 2010) vhodne ukážu autora akoinvenčného literárneho historika ateoretika, ktorý vie ajzložitejšie témy podať príťažlivo...
Zdanlivo z iného súdka je Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka. Zdanlivo preto, že aj keď ide onesporne reprezentatívnu poctu jubilantovi – žilinskému rodákovi – aj tu sanaplno uplatnila už spomínaná časozberná metóda koláží ztvorby. Základom sú „pohľadnice“. Lepšie povedané, staré ajgraficky patinované fotografie, ktoré sú preFeldeka akýmsi zárodkom, vďačným motívom naspomienky, úvahy aazda ajzopár odhalení. Ajpre mňa bolnapríklad príbeh otom, akoDominik Tatarka pokladal autora za „básnika, ktorého na mňa nasadili eštebáci“, nový apriznám sa, že ajprekvapivý. Spomienky nadetstvo, mladosť, na nešťastné päťdesiate roky, keď mlyn politických procesov zomlel ajjeho otca – to všetko Feldek bravúrne prekladá básňami, ukážkami zosvojich hier, prekladmi, badokonca sisem-tam dovolí nejakú milú schválnosť, keď dotextu zamontuje svoj senalebo humorný príbeh zmladosti. Akosom spomenul, kniha je toskutočne reprezentatívna, a tonielen obsahom, ale ajgrafickou úpravou aknihárskym spracovaním. Avšak „Feldek vkocke“ sazasa nekoná. Táto kniha nie jemonografiou a už vôbec nie je vážnym pokusom ocelkové adefinitívne uchopenie fenoménu Ľubomír Feldek. Na to je príliš mozaikovitá, občas milo nevážna anajmä – riadne sebastredná. To jeostatne dobre. Každý, ktoautora pozná, vie, že prehnanou či nebodaj falošnou skromnosťou rozhodne netrpí. A to je vporiadku. Aký by tobol tvorca, ktorý bynikdy neprepadol mámeniu starogréckeho mladíka Narcisa?
Siahodlhý zoznam položiek nabibliografii Ľuba Feldeka teda vzrástol odve nové. Doslova renesančný záber autora vzbudzuje ujedných úctu, uponiektorých pochyby či dokonca závisť, alejedno sa Ľubomírovi Feldekovi uprieť nedá. Je toskutočne tvorca s veľkým T. A je sitoho vedomý, čo v „motoristickom“ fejtóne ܳٴǰýDZ첹 aj narovinu píše: „Nemám už nataké hlúposti, ako sú mindráky, čas, sebavedomie maneopúšťa ani na päť minút a všetko – vrátane tohto fejtónu – píšem naprvý šup, a všetko sa midarí.“
