��������

Detstvo so zážitkami, ktoré sa už trvalejšie vryjú do pamäti, prežíval v nových politických pomeroch, ktoré po roku 1948 prichádzali aj do malej dedinky pod Vtáčnikom. Pri spomienkach spisovateľa sa aj do súkromného života čoskoro začne miešať literatúra. V prípade Antona Baláža sa to výrazne prejavilo po jeho príchode na vysokú školu do Bratislavy. Voľnejšie politické pomery, spolužiaci na novinárčine a spolubývajúci na internáte len posilnili jeho potrebu písať. Strata blízkeho kamaráta sa stala pre neho podnetom, aby svoju prvú knihu venoval jeho pamiatke. Po roku 1970 však už bola v spoločnosti celkom iná atmosféra a jeho autorský debut Bohovia ročných období už nebol pre vtedajších hájnikov vhodný na to, aby ho pustili do obehu, a jeho autorovi zakázali vstup na literárne pole. Dobovú atmosféru dokresľuje prípadom ďalšieho kamaráta, Martina Rodana, ktorý sa po príchode vojsk Varšavskej zmluvy rozhodol zostať v zahraničí, presťahoval sa do Izraela a na Slovensku sa objavil, podobne ako Balážov románový debut, až po viac ako dvadsiatich rokoch.

Potreba písať pretrváva, novinárska práca a trocha šťastia autorovi pomohli k tomu, že v roku 1977 vyšiel jeho román Sen pivníc. Téma povstania bola prijateľná, ale v roku 1977 (keď vyšla aj Charta 77) sa literárni hájnici znovu pustili do práce. Balážova kniha to stihla na poslednú chvíľu. Práca novinára ho priviedla k jeho ďalšej knihe. Priateľ kňaz ho upozornil na neblahý osud vzácnej knižnice v oponickom kaštieli. Prostredníctvom jej histórie sa dostal aj k dejinám rodu Aponyiovcov, ktorí ju založili. Tak sa zrodila kniha Tiene minulosti. Možno aj jej pričinením po roku 1990 ožila nielen oponická knižnica, ale aj oponický kaštieľ, ktorý doslova povstal z prachu. Podobnú genézu má aj jeho ďalší román Skleníková Venuša. Industrializácia Slovenska mala aj svoje tienisté stránky a ľuďom komentujúcim jej spoločenský dosah to nemohlo uniknúť. Začal to Ján Johanides s Nepriznanými vranami, Anton Baláž sa pridal spomínanou knihou Skleníková Venuša a ďalšou knihou Tu musíš žiť. Išlo o diela s aktuálnou témou, čo potvrdzuje aj ich filmová či televízna adaptácia. Takisto román Tábor padlých žien a jeho filmová adaptácia ukazujú, že dokumentárnu prácu novinára vie úspešne spájať s tvorivosťou spisovateľa.      

Autor k rodinným spomienkam pripája aj komentáre o svojich stretnutiach s viacerými kolegami z literárneho sveta (Ján Buzzásy, Ladislav Ballek, Štefan Strážay, Albert Marenčin, Jaroslava Blažková). Stretnutia so spisovateľmi nemusia mať len fyzickú podobu, hlboko na nás môžu zapôsobiť aj ich diela a životné osudy. V Balážovom prípade ide najmä o Solženicina a Kafku.

Dlhý životný príbeh a rad kníh akosi prirodzene prinášajú aj skepsu múdrosti a pokory. Voľakedy sa o mnohých veciach nesmelo písať, ale keď sa to podarilo, malo to pre čitateľov svoju váhu. Dnes môžu písať všetci o všetkom, ale z ekonomického hľadiska vieme, že prebytok devalvuje hodnotu. A tak si aj autor kladie otázku, či jeho knihy niekoho zaujímajú a či sa spisovatelia musia uspokojiť len s pozíciou píšuceho občana. Čitatelia, ktorí sa zaujímajú o našu nedávnu minulosť a jej literárny život, nájdu v knihe Môj príbeh sa ešte nekončí zaujímavý a užitočný zdroj.