��������

Vydavateľstvo Slovart 2013

Ambiciózny text Petry Nagyovej Džerengovej sa dôstojne vyrovnáva s výzvou hovoriť o vážnych témach v komunikačnom kóde zrozumiteľnom detskému adresátovi bez toho, aby spod konštrukcie prebleskoval spodný tón nudne poučujúceho dospelého. Účinnými metódami je spisovateľkino porozumenie pre protagonistku – dievčatko s inovatívnymi nápadmi, očarujúcou fantáziou, charizmou a kreatívnym prístupom k neraz škrípavej realite rodinných vzťahov. Ide o vydarené pokračovanie úspešného debutu v žánri literatúry pre deti Klára a mátohy, ktoré tentoraz presúva pozornosť od delikátneho problému s detským strachom z podposteľových mátoh k problémom dospelých postáv, zaľudňujúcich Klárin mikrovesmír. Kým prvej časti zamýšľanej trilógie dominovalo očakávanie a radosť z čerstvo narodenej sestričky Emky, v druhej časti sa do centra pozornosti dostáva adaptácia rodiny na kardinálnu zmenu v podobe neustáleho plaču bábätka, chronického spánkového deficitu rodičov, a taktiež Klárina osamelosť a neistota, vyplývajúca zo skutočnosti, že „kým sa nenarodila Emka, mala viac dôkazov lásky“. Druhý diel Klárinho príbehu – napriek dôslednej vernosti poetike literatúry určenej pre detského čitateľa – je aj príbehom o popôrodnej depresii a vyrovnávaní sa s tienistými stránkami staroby, reflexiou úskalí rodiny s deťmi z dvoch vzťahov, sondou do podstaty detských lások a kamarátstiev a – samozrejme – motivujúcim rozprávaním o „šťastí, na ktorom sa musí tvrdo pracovať“. Autorka funkčne využíva motív večne „unavenej a vyčerpanej“ Klárinej nevlastnej mamy Emy, ktorá sa „doteraz starala len o seba a zrazu je tu malý človiečik, ktorý si vyžaduje celú ich pozornosť, takže si potrebuje zvyknúť“. Demonštruje ním, aká krehká je rovnováha medzi úprimným úsilím byť čo najlepšou matkou, a praxou, na míle vzdialenou od príručkovej idyly. V tejto súvislosti autorka s úmyslom priblížiť sa svetu detských čitateľov efektívne využíva vtip v podobe jazykových prostriedkov. Kým nevlastnej mame chce Ema pomôcť dojímavo urputnou snahou o výrobu lieku na šťastie, vlastnú mamu Moniku – vyrovnávajúc sa najlepšie, ako sa dá, s neštandardnou situáciou – vníma ako tú, ktorá odišla do Afriky emancipovane plniť vznešené poslanie pomáhať chorým deťom. Nepriaznivý zdravotný stav dedka, ktorý zohral kľúčovú úlohu v prvej knihe, upriamuje pozornosť na ďalší fenomén: ide vlastne o citlivé odstraňovanie tabu spätých s chorobou, resp. s víziou blížiaceho sa konca. Text vypovedá aj o kompenzáciách, k akým sa dieťa zúfalo utieka, keď cíti, že nejaká z jeho potrieb (alebo potrieb jeho blízkych) nie je naplnená – explicitným príkladom je Klárino odhodlanie vybudovať si alternatívnu rodinu s „frajerom“ Lukášom v snehovom iglu, prípadne venovať všetku energiu záchrane Bobíka. Je to, samozrejme, len zástupný problém, keďže tým základným je Klárina enormná snaha o záchranu šťastia jednotlivých členov rodiny. Pro-rodinné vyznenie je totiž spoločným menovateľom všetkých epizód!