��������

Originál, ktorý vydalo v roku 2023 vydavateľstvo Listen (súčasť spoločnosti Euromedia Group), sa stal v ankete českého Deníka N Knihou roka. Vzbudil rozruch a zožal slávu, predovšetkým v kruhoch, ktoré pre stručnosť môžeme nazvať ľavicovo intelektuálnymi. Zrejme preto, že kniha sa venuje predovšetkým starnúcim ženským telám, pohľadu spoločnosti na ne a zmenám, ktoré počas života chcene a predovšetkým nechcene podstupujú. Písať o týchto témach je určite dôležité, Vlasákovej prístup však nie je úplne presvedčivý.

Predpokladá totiž isté postuláty, ktoré napĺňa väčšinou frázovito a dopĺňa ich melodramatickými úvahami, neistými zvratmi a konaním postáv bez logiky, vratkou štylistikou, chuťou ohúriť, opakovať sa, dopovedať. Takáto rozkolísanosť ukazuje na nadradenie tematického odkazu nad všetko ostatné. To okrem iného výborne ilustruje „rámec“ knihy: odsek o neviditeľnosti ženských tiel, navyše odhalený ako text v texte (jedna z postáv si vedie denníček). S týmto odsekom, respektíve jeho odkazom, sa nedá nesúhlasiť a debata o tom, kam „miznú“ ženské telá, keď starnú, to, ako sa na ne pozeráme či ako o nich hovoríme a píšeme, patrí do 21. storočia. Medzi týmito dvoma rámcami sa však nachádza celý román a predovšetkým jeho záverečné strany, na ktorých naozaj, doslovne a predovšetkým očakávane zmizne postava. Aj preto na konci nedochádza k heuréka momentu, práve naopak: čitateľ si môže jedine povzdychnúť nad tým, ako flagrantne ho autorka podcenila.

Vlasáková je obratná v príbehovejších častiach, keď opisuje obyčajné dianie, rutinu, jednoduché konanie a medziľudské vzťahy bez príkras, ako napríklad počas scén na prímorskej dovolenke a tamojšom nákupe šiat hlavnou postavou či počas záchrannej akcie v mori. Ale keď sa snaží byť filozofkou a postuluje životné pravdy, skĺzava k moralizovaniu, jednotlivé tézy sú opakované a dopovedané. Takáto tézovitosť neposkytuje čitateľovi priestor na hľadanie nedopovedaného, všetko mu odovzdáva na striebornom podnose, navyše často tým istým spôsobom. Tieto tézy sú logicky väčšinou tlmočené prostredníctvom Marie (či v niekoľkých kapitolách jej dcéry Rózy) alebo rozhovorov, ktoré vedie, napríklad v úvode knihy so starším mužom na svadbe: „,Mne sa niekedy zdá, (...) že už so mnou nikto nepočíta.‘ (...) ,Viem, celkom presne, o čom hovoríte. Nejde iba o to, že má človek na veci iný názor – to je napokon kvôli vekovému rozdielu pochopiteľné. Ale že stojí svojím spôsobom stále na okraji.‘ ,A nikto ho nepozve dovnútra!‘ vyhŕkne Marie. ,Tam je to už dávno preplnené, takže sa čaká, že iba nejako... (...) že iba nejako nenáročne dožijete.‘ Teraz, keď to vyslovila nahlas, keď to konečne sformulovala, dokáže konečne nahliadnuť do priepasti, ku ktorej sa nezadržateľne blíži. Čo na ňu čaká? Krehnutie, chátranie, zabúdanie. Odumieranie. A to všetko by malo prebehnúť niekde nenápadne, v ústraní, aby to ostatní nemali príliš na očiach. Aby ich to neznepokojovalo.“ (s. 42)

Na tvorbe a opise životných osudov a vnútorných pochodov oveľa starších ľudí si už kadekto vylámal zuby. To, že postavy konajú nelogicky a znejú ako z feministickej brožúry, môže byť spôsobené aj vekom autorky. Koniec koncov, Rózine časti o nadchádzajúcom materstve, písaní či starostlivosti o dieťa naozaj pôsobia plastickejšie a najmä tie popôrodné sú skutočne najsugestívnejšie, dokážu v čitateľovi (alebo najmä čitateľke?) vyvolať najautentickejšie emočné reakcie. K diskusii o medzigeneračných vzťahoch však kniha až tak neprispieva, najmä nie vtedy, keď akoby medzi rečou trúsi veľké životné pravdy: „Marie musela dať Róze za pravdu, keď matkinej generácii vyčítala, čo všetko pokazila. Ale už nedopovedala to, akú rolu zohrala jej generácia. Tá si totiž možno bola vedomá toho, čo je na súčasnom stave zlé, ale zároveň dúfala, že sa jej nebudú týkať žiadne následky a že životom len tak prekĺzne.“ (s. 165)

Nevyrovnanosť jednotlivých častí celej knihy preto nevyváži to, aký odkaz chcela priniesť a čo chcela povedať. Kniha samotná napriek všetkému určite zbytočná nie je, avšak so vznikom prekladu sa už dá polemizovať. Nenarážam však na jeho samotné jazykové kvality, prekladateľka Nataša Pravdová pri jednoduchom jazyku nemala veľa priestoru na chyby. Slovami samotnej autorky: „Vážne si môže dovoliť pridávať k všetkým tým hromadám existujúcich slov ďalšie a ďalšie, naozaj je jej chápanie sveta natoľko dôležité, aby mohla žiadať ostatných o pozornosť?“ (s. 48)