ղľáԾ
Na noži
Nielen chlebom, ale aj Kôrkarom...
Juraj J. Dovala: Kôrkar
Nitra, Enigma 2005
Doslov Daniel Pastirčák
Neveľká kniha básnika ateológa predstavuje vjednoduchom príbehovom celku jeho duchovnú víziu. Jednoduchosť sa stala štruktúrnou vlastnosťou tejto prózy rozsahom blízkej novele, no charakterom zodpovedajúcej žánrovej definícii paraboly (podobenstva) svyužitím biblických, legendických arozprávkových prvkov. Nevylučujem však ani to, že vyplývala zautorských dispozícií, čo môže byť vliterárnokritickom hodnotení aj dobré, aj zlé: totiž každý vykladač ô첹 zrejme narazí na bod, vktorom musí interpretovať kvalitatívny nepomer medzi vznešenosťou ideí adzԴDzťdz ich textovej realizácie. Interpretácia naklonená kpozitívnemu pólu by iste poukázala na bohatú tradíciu podobných rozprávaní vsvetovej literatúre, na funkčnosť tohto napätia, kde text slúži ako uvoľňujúce priestranstvo pre vlastnú čitateľskú meditáciu azbytočne sa nepredvádza estetizovaním výrazu, čím zostáva vmedziach (didaktizujúcej) konvenčnej alegorickej výpovede. Určite by vyzdvihla jej nevtieravú apelatívnosť, duchovnú aľudskú univerzálnosť, avoči mnohým dielam našej súčasnej prózy vytvárajúcich dojem nepreniknuteľnej zložitosti a nihilizmu, aj otvorenú, čistú apozitívnu hodnotovosť. Interpretácia ztoho druhého konca by si asi viac vyžadovala, pokiaľ ide oinováciu žánru; zhľadiska súčasného čitateľa by odsúdila lapidárnosť aneaktuálnosť formy, monotónnosť fabulácie bez akéhokoľvek vrstvenia pretkanú sloganmi typu: „Ak zmeníš seba, zmeníš svet.“ (s. 103) Všetko by zrejme zavŕšila čertovskou čerešničkou onedôslednej redakčnej úprave azapochybovala by omysliteľských kompetenciách oboch hĺbateľov (Dovala, Pastirčák) pohliadnuc na dve školácke hrubky na strane 10: smial sa ako nepríčetní, občas sa mu páska zošmikla. Nuž ale nechajme toto malicherné ňúranie iným špekulantom anazrime priamo do diela.
Rozprávanie podáva priebeh duchovného formovania mladíka Vanemesa od momentu jeho iniciačného zážitku, keď ho takmer na smrť zbijú mládenci za to, že chodí za dievčaťom zich dediny – stratí pamäť aseba icelý svet si uvedomuje odznova už pod menom Kôrkar – až po dosiahnutie vnútorného osvietenia. Postupné, chronologické radenie motívov je vlastne plejádou stretnutí srôznymi osobami, ktoré predstavujú, ako spomína Pastirčák vdoslove, „symboly vnútorných stavov“. Pomáhajú pri hľadaní odpovede na otázkyzmyslu ľudského bytia, ale samotný výsledok hľadania, ato Dovala dostatočne zdôrazňuje, neznesie pomoc, je prísne individuálnou záležitosťou ô첹/každého znás, inak by stratil opodstatnenie: „Každého zvás vedie vlastná duša. Jedna pieseň všetkých nepoteší,... jedna cesta nemôže ukázať všetky tajomstvá, ktoré svet skrýva.“ (s. 121) Kôrkar je autorovým konštruktom – alegorickým nosníkom, nie je postavou vbežnom ponímaní, to cítiť zkaždého riadku (platí to aj oostatných postavách), preto sa „dej“ rozpadáva na epizódy avniektorých miestach je jeho statickosť až neznesiteľne únavná. Na druhej strane tu pravdepodobne každý nájde vhodný materiál na zamyslenie aprehodnotenie života, pestrú symboliku ako výzvu, určite aj dávku duchovného povzbudenia – hľa, ušľachtilý zámer.
Radoslav Matejov
