��������

Hlavný hrdina a rozprávač v jednom (sám seba nazýva „superoký so živelnou vitalitou mladosti“) uvádza čitateľa do sveta Organizácie, do ktorej sa priženil a nad ktorou stojí jeho svokor – vodca. V priebehu jedného letného týždňa vidíme „superokého“ postupne prichádzať do centra diania konšpiračného (s nádychom náboženského fanatizmu) „spoločenstva tajomstva“, ktoré svokor predstavuje v pompéznom monológu: „Vytvorili sme dokonalý, spravodlivý systém, tajnú Organizáciu s vnútornou dôverou, vytvorili sme jednotlivé divízie, finančnú, obchodnú, výrobnú, administratívnu, ideologickú, komunikačnú a marketingovú. Už sa nebudeme spoliehať na spoločnosť, na tupú masu s volebným právom.“ (s. 37) Protagonista ako jej člen postupuje smerom od utáraného pozorovateľa, ktorého hlavnou doménou je hra, zábava, neposlušnosť či škodenie, k vodcovej reprezentatívnej rezignovanej bábke – „kráľovi Karpát“ (ako sa dozvedáme ku koncu prózy z ilustrácie Obálka časopisu ALFA MUŽ, august 2024 Bratislava Tomáša Klepocha).

Pri čítaní Kultu rysa ostrovida je dôležité si uvedomiť, že v románe sa veľa závratných udalostí neudeje, aj keď vám to rozprávač bude tvrdiť (záverečný zvrat s aktivistami a Gurum neprekvapí, ale o to tu v podstate ani nejde). Napokon sa ako najvypuklejší aspekt knihy javí modus naratívu „superokého“. Na jednej strane hlbší imerzívny zážitok z čítania narúša to, ako protagonista opakovane narúša štvrtú stenu. Svet, v ktorom sa pohybuje, často vníma ako meniace sa kulisy interiérov či exteriérov a ľudí okolo seba ako komparz. Pravidelne sa prihovára priamo čitateľovi, ale napríklad aj jazykovej redakcii, recenzentom a i. Prípadne text prerušujú reklamné prestávky zamerané na rôzne cieľové skupiny divákov. Komerčné vstupy, o ktorých nás informuje „superoký“, ponúkajú široký sortiment, od spotrebičov cez autá, dovolenky až po nové orgány, identitu či vysokoškolské vzdelanie kúpené na darknete. Sekvencie slúžia nielen ako istá forma vydýchnutia od obsedantno-observatívneho informačného pretlaku, ale aj ako pomerne ľahko dešifrovateľný satiricky ladený „spoločenský komentár“ na tému konzumu či manipulácie s rôznymi cieľovými skupinami spotrebiteľov.

Na druhej strane roztrieštenosť prózy (so snahou čo najväčšmi stierať hranicu medzi fiktívnym naratívom „superokým“ a čitateľovou realitou čítania textu tu a teraz) duplikuje refrénovitým prepínaním ladení románu. Výrazné sú hneď dve: muzikálne a poľovnícke ladenie. Koudela je zábavný v expozícii, keď do nej vkladá rytmiku a hudobnosť. Rozprávač otvára nový deň opakovane s pozitívnym C-durovým naladením s tanečnými motívmi (balet, muzikál, valčík). Okrem špecifických odkazov na jednotlivých interpretov je v texte citeľná plynulá rytmika uspokojivých detailov: „Obvody blikajú, systémy bežia, atóm sa štiepi, pes serie v parku, nastupujú nové trendy v hudbe, tanci a móde, spoločnosť prosperuje, školy majú vymenené okná a sú zateplené, využívajú nové technológie, nikto sa nenudí...“ (s. 29) Takmer všetko v expozíciách zapadá na dokonalé miesto, je však otázne, či toto rozprávačovo videnie spôsobuje občas spomenutá postupujúca tichá choroba alebo užívanie drog. Harmonickú atmosféru svojho univerza však posmešne vzápätí neguje a prepína sa. Hlavná postava si privilégium byť „mladý a krásny“ s nekonečnými možnosťami neužíva: „Nenávidím toto dokonalé rodinné laboratórium.“ (s. 100) „Nesiem si teda ten svoj dar života po ulici ako urnu s popolom.“ (s. 97) Druhý – poľovnícky motív sa vizuálne tiahne naprieč románom v ilustráciách Tomáša Klepocha. Zrozumiteľne signalizujú lov svokra na zaťa – napríklad v texte si o ňom dáva vypracovať psychologickú analýzu a v ilustráciách vidíme poľovnícke úlovky či pasce na zver – toto tenzívne ladenie však zároveň tlmí akcent na gýč (svadobná torta s LED prvkami, figúrka svätého anjela strážcu na kapotu auta, popolník Bobria hlava, trón Pána lesa a pod.), čím próza naberá humorný podtón.��

Ku koncu možno Kult rysa ostrovida charakterizovať predepilógovou vetou: „Svet sa pred ním rozprestrel vo svojej prázdnote.“ (s. 338) Z 350-stranového románu na nás kričí svet, kde satirickému úškrnu neujde ani podsvetie, ani ekoaktivizmus, politika či konzumerizmus. Je detailne presýtený do takej miery, že čitateľa môže prestimulovať a prekŕmiť, pričom záverečný dojem z prečítaného môže priniesť pocit vyprázdnenia či vyčerpania ako nakoniec aj samotného „superokého“, ktorého autor ponecháva v stave letargie a rezignácie.

��