ղľáԾ
Patricia Gonzalo de Jesús: Vzdušné korene
Preklad: Eva Lalkovičová
Fintice: FACE, 2021
Poézia španielskej poetky aprekladateľky, ktorá je dlhodobo (študijne/profesijne) prepojená so stredoeurópskym literárnym kontextom, sa už na prvý pohľad vyznačuje vysokou mierou kultivovanosti, poetickej akompozičnej precíznosti (s ktorou korešponduje tak modlitebné, resp. rituálne opakovanie slov či refrénov, ako aj intratextová komunikácia, napr. medzi s.7 a11) aintelektuálnej rozhľadenosti (s dôrazom na ženskú subverzívnosť, nielen pokiaľ ide osprítomňovanie inšpirujúcich osobnosti, ako Hildegarda zBingenu či Juliana zNorwichu, ale aj vzmysle „iných“ spôsobov seba/vyjadrenia, konotačne kĺžucich od mystiky cez Virginiu Woolf až ku kristevovskej glosolálii). Prepája naratívne plochy sreflexívnejšími pasážami, časovo od seba vzdialené motivicko-tematické uzly (aj spôsobom „ruky držiacej fotografiu“), realistické výseky oka kamery sasociatívnymi skokmi či buñuelovsky dotovanými obrazmi. Je vystužená množstvom historických, mytologických a náboženských odkazov (opäť aj rodovo vzoprených: „Márie, osloboďte nás od modlenia [...] hriechu, ktorým je byť / žԴdzܱ貹ԲԴdzܰܰdzܲäپdzܲúždzܴdzٰǰňdzܳýdz“, s. 22), ahoci znalosť kultúrneho registra, ktorý veršami presvitá, prehlbuje ich recepčný účinok, prevažná väčšina básní obstojí bez nej, ako príťažlivá poézia.
Pri čítaní sa priebežne vynára viacero styčných bodov vrámci svetovej aj tunajšej spisby, hoci aj pokiaľ ide oprepájanie individuálnych, súkromných, intímnych ahistoricko-politických, spoločensky (neostentatívne) angažovaných rámcov, poučený, no vkonkrétnom živote prameniaci dôraz na (ženskú) telesnosť, (nielen rodovo príznakovú) genealógiu, významovo zaťažené rastlinné motívy, organicky vpletené aj citátové feministické stehy, uzemnenú, resp. nedogmatickú duchovnosť ainé. To všetko potom vytvára spriatelenú sieť stvorbou mien ako Jana Bodnárová, Mila Haugová, Anna Ondrejková, Stanislava Repar, Mária Ferenčuhová či Erik Jakub Groch. Cieľom uvedenej enumerácie je pars pro toto naznačiť, nie vyčerpať kvality, ktorými Gonzalo de Jesús obohacuje náš priestor (jeho reálie zrkadlí nielen vtexte Morfológia rozprávky) osvojské významovo-tvarové polohy. Za vydarený výsledok vďačíme aj prekladu Evy Lalkovičovej, ktorá sa po počiatočných, vrozhovore pre Vertigo priznaných, peripetiách, na originál naladila veľmi súzvučne.
Pre lyrickú subjektku viacerých básní je príznačný pocit neistoty, zraniteľnosti anerozhodnosti („Pretože pochybujem [...] moje strachy [...] nevedieť, / nerozumieť [...] zdrapy istoty [...] moja neschopnosť prosperovať [...] bezvýsledná snaha / zakoreniť vnehostinnom prostredí [...] Ak by som si mohla vybrať“, s. 4 – 18; citáty pochádzajú z naliehavosť problému potvrdzujúceho rozpätia viacerých básní), sčím sa snúbi jazyková opatrnosť až cudnosť, ktorým však – zdanlivo paradoxne – nechýba suverenita. Sme tak svedkami napohľad krehkého aváhajúceho, vskutočnosti však pevnými prstami vybaveného dotýkania sa reality, vrátane (kierkegaardovsko-heideggerovsky tienených či lacanovsky nasvecovaných) „spôsobov, / ako zakonzervovať hrôzu / zprázdnoty“ (s. 26). Výpovedné vtomto zmysle je i to, že vpriebehu knihy tri razy zopakované slovo „zvracanie“ vautorkinej poézii neruší, jeho zvyčajný negatívny náboj zostáva viac-menej nepovšimnutý.
Za jeden z umeleckých (a mojej čitateľskej preferencii najbližších) vrcholov predloženého výberu považujem text Kintsukoroi, ktorý si dovolím (aj pre jeho relatívnu stručnosť) odcitovať celý ako výpovednú bodku tejto (voči svojmu predmetu až neslušne) stručnej recenzie, ukážku autorkinho básnického umu ašikovnosti vo viazaní komplexných, subtílnych, zároveň poetologicky pevnýchsemiotických uzlov: „Zostarnúť / to je telo, / chatrné avypuklé. / Telo, ktoré / už viac neznesie / psyché ani logos, / ani všetky tie cogito aergo asum, / aktoré sa rozhodlo / konečne sa / rozlomiť. / Toto telo, ktoré / už na nič nedbá, ale / zľútosti / či zo zvyku / sa za sebou vlečie, / zametá čas, / ako tieň, / ktorý ťa robí / svetlom“ (s. 21; zvýraznené autorkou).
