ղľáԾ
i, Pectus, Košice 2010
Andrijan Turan sa naposledy predstavil vroku 2006 zbierkou poviedok Sťahovanie vtákov. Vtom istom roku vzniklo vKošiciach ivydavateľstvo Pectus, ktoré dnes ponúka Turanovu najnovšiu poéziu vknihe strochu exotickým názvom Origami.
Výraz „origami“ predstavuje staré japonské umenie skladania papiera. Pôvodné japonské origami sa vraj vyvinulo z obradného skladania papiera. Hľadať analógiu so skladaním papiera uJaponcov anajnovšími básňami Andyho Turana by asi nebolo najšťastnejšie riešenie, ikeď vtomto prípade hádam ani ožiadne „riešenie“ nejde... Turan skrátka poskladal do knihy „len“ to, čo musel napísať. Kniha Origami je napokon iná ako doterajšie autorove zbierky. Viac než čokoľvek iné básnik prináša zápis Lásky, svedectvo o nej. Čisté, krištáľové, prosté. Všetko si to napokon zažil na vlastnej koži, hádam iviac pod ňou, ateraz užazda ituší, že jazyk zamilovaných môže znieť pre cynika, či inak „vyliečeného“ ako patetický povzdych, teatrálna lamentácia, blazeovaná grimasa, aj tak je rozhodnutý vypovedať všetko: „A budeš mi musieť dlho odpovedať / na dôležité otázky. / Povedzme: / Kedy chodí slávik spať? / Kde zosadajú zomierajúce albatrosy? / Koľko je zrniek maku vmakovičke? / Kde sa more dotýka oblohy? / Aké piesne spievajú smutné veľryby? / Rozpovieš všetko, nič nevynecháš!“ (s. 72). Verše však nepôsobia ako zápisky zpamätníčkov, či bezduché ľúbostné omáľania zprašivých latino-tele-noviel... Tieto básne sú záznamom bolesti vKráse, oktorej básnik vie svoje, aaj preto, že nie prvýkrát si už ťahal krvavý šíp zhrude...
Origami je neúprosným adefinitívnym extraktom vznešeného, miestami až obradného citu k žene, odrazom úprimnej odovzdanosti, vniektorých momentoch až (v Turanovom prípade azda inezvykle) nevídanej pokory vsplynutí s „niečím“, čo vysloviť hádam ani nemožno. Je možné na to len ukázať, uctievať, zbožňovať, zažiť a vbolestiach pretlmočiť do ticha, lebo možno práve bolesť aticho sú Láske najvlastnejšie: „Neexistoval návod ako ťa objať / aaj smiech by bol strašný / ako detská hračka hodená / do otvoreného hrobu“ (s. 48).
Turan v novej knižke akoby zjemnel. Je ľahší, vistých momentoch avýrazoch až éterický. „Starý“ Barbar smargarétou vruke trhá jej snežné lupienky apúšťa ich do vzdychajúceho vetra. Vžiadnom prípade však básnik nevydychuje mdlé hmly anudu! Je presvedčivý apravdivý. Jeho básne také sú. Aj napriek jemnosti stále ešte má odvahu vytiahnuť dostatočne ostré ašťavnaté metafory, ktoré prinášajú do básní krv ztiel, ktorými sú nehanebne pofŕkané krídla spriaznených anjelov: „Budíme sa skoro súčasne. / Držíš si drobnými dlaňami bránku bolesti. / Na bielej plachietke prvý / rubínik Kristovej krvi“ (s. 53).
Turan vbásňach nestrúha lacné pózy, nevyťahuje sa, ale tiež neskučí ako túlavý pes, ktorý falošne prosí ohodený zdrap nadžutého súcitu. Vknihe básní Origami ponúkol poskladaný príbeh Lásky, ktorý by mohol byť všedný, keby nebol opäť niečím iný, ateda významný.
Vyznanie sa tomu, pre koho dýchame, je nakoniec vždy katarzné abolestné zároveň. Nič nie je potom dôležitejšie analiehavejšie ako padnúť zase až do najhlbšej tmy apomedzi húľavy atieseň len vyrieknuť niekoľko slov: „Budem ťa ľúbiť, / aj keď zastaneš bezbožne ďaleko / anepovieš mi ani slovíčkom otom, / ako mám ďalej žiť, / keď už tvoj smiech ľahký ako šamanská šatk a/ neskrotí prázdnotu povetria“ (s. 23).
Marián Grupač
