��������

Básnik, prozaik ����prekladateľ Juraj Kuniak vo svojej najnovšej zbierke básní s názvom Ako sme sa stali zobrazuje prírodu ako všemohúcu entitu, ktorá introspektívne zameranému lyrickému subjektu pomáha dosiahnuť fyzickú i duševnú harmóniu. Na väčšinu básnických textov zaradených do tejto zbierky možno nazerať aj ako na samostatne existujúce mikropoviedky.

Zbierka je rozdelená na sedem častí. V prvej časti s názvom Nabrať dych na plochy sa topos exteriéru konštruuje prostredníctvom obrazov prírody či  rôznorodých chromatických metafor, auditívnych signálov: „Vzdialene hrmí.“ ����vizuálnych podnetov: „Neviditeľní kulisári zmenili scénu.“ (s. 19) Lyrický subjekt pôsobí placho ����opatrne, akoby svojím konaním nechcel narušiť harmonickú atmosféru, ktorej zdrojom je práve príroda. V úvodnej časti zbierky pozorujeme intertextuálnu nadväznosť na portugalského básnika Manuela Antónia Pinu, maliara Paula Kleea, biblické motívy či opakované využívanie maliarskej terminológie. V básni Prechádzka s Paulom Kleem sa prejavuje schopnosť autora zachytiť nuansy každodenných úkonov s analytickou presnosťou – pretavuje ich do podoby spočiatku iba abstraktnej, no postupne i akoby zhmotňujúcej sa maľby. Kuniak sa snaží o skonkrétnenie abstraktného, o zachytenie pocitov, vôní a farieb pomocou svojho osobitého poetického štýlu.

Aj v druhej časti zbierky s názvom Spúšťanie lode na vodu sú jednotlivé texty ozvláštnené intertextuálnymi presahmi. Priamo v básni Pracovná verzia nachádzame výroky českého básnika ����prekladateľa Vladimíra Holana či slovenskej autorky Dany Podrackej. Pozornosť si zaslúži snaha o poeticky atraktívne stvárnenie matematických operácií v básni �ٱ���Ծ�é����, a to na pozadí udalostí spojených so životom Alberta Einsteina. Zapracovanie pomerne netypickej motivickej línie hodnotíme pozitívne, prvoplánovosť a jednoduchá predvídateľnosť niektorých básní však zanieteného čitateľa príliš nepotešia. Kuniak nič nezatajuje, mnohé metafory dodatočne rozvíja ����osvetľuje. Naprieč zbierkou možno pozorovať aj postupne sa formujúci motív psa – v úvodnej básni s názvom Zemepis ide o nesmelé šteňa hľadajúce „neexistujúcu stopu“ (s. 15), v druhej polovici zbierky je to už dospelý pes. Motív plachého, starnúceho ����postupne sa formujúceho zvieraťa by si však zaslúžil originálnejšie uchopenie: „Na rázcestí pes zastal, počkal, / (...) rozpoznal, že touto trasou sme ešte nešli, / v očiach mal strach, ale so mnou sa nebál.“ (s. 38)

V tretej časti s názvom Všetko svoje nosím so sebou sa prvýkrát v tejto zbierke objavujú motívy matky, otca či starého otca. Lyrický subjekt sa oddáva spomienkam, text však miestami pôsobí skôr ako slohová práca: „Nevieme, čo to je, ale mama to tušila. / Preto ju fotka jej manžela z mladosti tak fascinovala.“ (báseň Deskriptívna geometria, s. 42) alebo dvojveršie: „Starý otec sa tešil z ovocných stromov ����najviac / zo mňa, keď mi ukazoval vtákov.“ (s. 48) Aj v tejto časti zbierky dominujú motívy fauny ����flóry, objavujú sa zmienky o spisovateľovi Oscarovi Wildeovi či gitaristovi Davidovi Gilmourovi. Kuniak prepája známe s neznámym, jeho texty majú okrem poetického aj filozofický rozmer. Názov tohto oddielu priamo súvisí s pomenovaním ďalšej časti zbierky – Všetko svoje nosím so sebou ako preklad latinského citátu Omnia mea mecum porto, ktorý je zároveň názvom ďalšej časti – výrok indikuje filozoficko-duchovnú, priam až asketickú podstatu básnických textov. Pozorujeme dobrovoľné zrieknutie sa hmotných ����telesných javov ����priblíženie sa lyrického subjektu k prapodstate, k pôvodnému stavu.

Záverečné časti zbierky – Svet ako umelecké dielo rodiace samo seba ����Otváranie púšte – prepája snaha zistiť, resp. dokázať, „čo je ����čo nie je pravda“ (s. 75). V prvej z nich sa postava neznámeho muža stretáva s divým zvieraťom, opis prírody je v tomto prípade v úzadí. Primárny dôraz je kladený na emocionálny stav muža ����jeleňa. Z oboch častí vyplýva nejednoznačný pohľad na to, čo možno považovať za pravdu, teda na rozdielnosť rôznych perspektív.

Za čitateľsky atraktívne, ����to predovšetkým pre dosiahnutie potrebnej dynamiky, považujeme básne zaradené do časti s názvom Telo duše – v textoch prevláda pesimistická atmosféra; zmätenosť lyrického subjektu vyplýva z nemožnosti zistiť, čo je správne, resp. skutočné.

Po úvodných, menej dynamických básnických textoch zaradených do zbierky Ako sme sa stali ����eliminácii miestami až rušivej opatrnosti nadobudli básne Juraja Kuniaka očakávanú živosť, ktorá však nevyplýva výlučne zo zachytenia absolútnosti prírody, ale predovšetkým z postupne sa prehlbujúceho, tematicky-motivického, filozofického a duchovného rozmeru básní.

Juraj Kuniak: Ako sme sa stali

Kordíky: Skalná ruža, 2022