ղľáԾ
Príbeh s posolstvom
Mariana Čengel Solčanská: Legenda o lietajúcom áovi, Bratislava, Ikar 2010
Legenda o lietajúcom áovi je asi najvychytenejším titulom tohtoročného leta. Či už v podobe rovnomenného filmu, piesne alebo knihy – ide o súčasť jedného projektu – pri ktorého zrode stála filmová scenáristka a režisérka Mariana Čengel Solčanská (1978). Už ako študentku ju na výlete v Červenom Kláštore zaujala skutočná postava slovenských i poľských dejín osemnásteho storočia – mních á. Viac ako herbár liečivých rastlín, ktorý po sebe zanechal, ju fascinovala legenda o krídlach, na ktorých sa vzniesol z kopca Tri koruny, ako metafora túžby po slobode, odpustení, vnútornej premene človeka.
O mníchovi Cyprianovi sa toho veľa nevie, i keď niektoré pramene udávajú, že bol vzdelaný liečiteľ, cestovateľ, botanik a zberateľ a volal sa František Ignác Jaschke (narodil sa v roku 1724 v Sliezsku a zomrel v roku 1775 v Červenom Kláštore). Autorka si však vytvorila svojskú legendu: jej nositeľmi sa stali viaceré postavy a ich príbehy sa prelínajú.
Na rozdiel od filmu (fotografie z neho sú súčasťou publikácie), kde sa minulosť vracia áovi iba v útržkoch spomienok, v knihe sa rozvíja dej v časovej postupnosti. Prvú časť Bratia zasadzuje autorka do roku 1713, do času popravy Jánošíka, a je to akási prehistória. Predstavuje troch bratov – nevoľníkov Martina, Jaška a Andreja, ktorí sú ako pytliaci považovaní za zločincov, ale stanú sa i prenasledovanými zbojníkmi a vrahmi. A stretávame sa s ich celoživotným nepriateľom Valentom.
Druhá časť š má datovanie 1718. Doráňaného muža pred bránou kláštora sa ujmú kamaldulskí mnísi. Pod vplyvom charizmatického liečiteľa Alberta, prísneho priora Imricha, prekladateľa biblie Hadbávneho, ktorý ho učí čítať a písať i prítulnej siroty Miška sa postupne š uzdravuje na tele i na duši a spoznáva, že má možnosť výberu. Tretia časť á sa odohráva o dvanásť rokov neskôr. Z Jaška, ktorý zložil sľub mlčanlivosti, sa stal známy liečiteľ - mních á. Minulosť ho stále doháňa. A je to skúška nielen jeho psychiky, ale aj čitateľa, pretože niektoré scény sú v knihe krutejšie ako tie na filmovom plátne – napríklad stiahnutie kože z chrbta Jaškovho brata Martina, na ktorú neskôr namaľujú ikonu.
Niektoré línie zostávajú skôr načrtnuté. Čitateľ si domýšľa, že sirota Miško, ktorý chce zostrojiť lietajúci stroj podľa náčrtov a myšlienok Leonarda da Vinciho, je pravdepodobne synom Jaškovej dávnej lásky Barbory. Jej otca-krčmára kedysi š zabil a Valent ju sadisticky znásilnil. Barbora nechala dieťa na prahu kláštora a obesila sa. á si súvislosti uvedomí až po rokoch...
Ak však niečo treba osobitne vyzdvihnúť, tak je to autorkina snaha o isté duchovné posolstvo. Nielen že v čitateľovi rezonuje podtitul „Prešiel svetlom i tmou, aby našiel stratený sen,“ ale i myšlienky o hľadaní pravdy a zmyslu životnej cesty. V doslove literárneho debutu sa vyznáva: „Keď som dokončila nakrúcanie, sadla som si a začala písať. Písala som príbeh o áovi tak, ako sa v mojej duši naozaj stal, písala som bez kompromisov, cenzúry, dramaturgických korekcií, bez obmedzení peniazmi, časom, miestom, ročnými obdobiami, počasím, náladami členov štábu... Snažila som sa vyrozprávať príbeh o premene človeka, o snahe šíriť svetom dobro, pravdu a krásu...“
Elena Ťapajová
