ղľáԾ
„Píšem pre všetkých, ale nie pre každého,“ takto sa vyjadril Ján Buzássy vknihe rozhovorov Byť svoj (2013), ktorú sním pripravil Ján Štrasser. Avinej časti knihy sa doplnil: „Ešteže verím vBoha, mám aspoň jedného čitateľa.“
Ján Buzássy je autorom dvadsiatich kníh poézie. Výber je prvým zväzkom jeho súborného vydania básnického diela aobsahuje básne zo zbierok Hra snožmi (1965), Škola kynická (1966), ܲ첹á (1970) aKrása vedie kameň (1972).
Poézia ako filozofia
Buzássyho poézia má svoju „značku“; nemožno si ju pomýliť sveršami iných, je vždy podobná iba sebe, ale zakaždým iná. Ahoci vnej nájdeme stále rovnaké motívy, autor sa neopakuje. Jeho poézia pôsobí vždy novo aj tým, že autor akoby využíval starú pravdu, že jedno sa dá storakým spôsobom vysloviť. Avždy je to nové aobjavné. Básnik dokáže prechádzať zmlčania, zticha až po šumenie, po zvuk harfy či bubna. Vjeho poézii od počiatku nájdeme kazuistiku, silné stopy kynickej školy, starovekú, antickú filozofiu ifilozofie ostatné, neskôr témy amotívy biblické aešte neskôr reálne vnímanú krásu zeme, prírody, záhrady, so silným akcentom reflexií oživote asmrti, ozmysle všetkého, čo človek môže vnímať, ito, čo zákonite nemôže poznať aspoznať, čomu musí veriť. „Môcť poznať pravdu zomrel by som / na kameňoch vzátoke spravodlivosti.“ (s. 17) Buzássyho poézia nie je postavená len na všeobecne oficiálnej filozofii, ale sama je filozofiou, „učením“ očloveku avšetkom stvorenstve. Na príjemcu môže pôsobiť vždy upokojujúco iznepokojujúco súčasne. Tie znepokojenia až obavy sú zväčša len naznačené, často vpodtexte, ale pre vnímavého percipienta sú silné.
Obrazy lyrického hrdinu sú jeho reflexiami, ktoré nenásilne ponúka aj príjemcovi, aten ich nevie, nemôže anechce neakceptovať, lebo sú to pravdivé objavy. Autor vie poprepájať duchovno shmotnou realitou. Tak vzniká vjeho veršoch niekoľko vrstiev zmyslového vnímania skutočnosti, ktoré sa môžu viazať rovnako na minulosť iaktuálnu prítomnosť, na jednotlivca ivšetkých, na radosti isklamania, smútky, ba až tragédie („počúvame, / ako sa zadŕhajú uzly slov na jazyku myslenia.“, s. 45). Percipient má právom pocit, že autor vosvojej poézii zachytil históriu ľudstva ijednotlivca vnej. VBuzássyho poézii je všetko; nie je jednoznačná, ale je tematická, obsiahla to, čo môže človek vnímať zmyslami, čo môže predpokladať, očom sa môže domnievať – hľadá vhĺbkach seba, ľudstva, prírody, vesmíru, vnekonečne priestoru ačasu. Vidí do všetkého, vníma apomenúva to hlbšie, ako je bežné vnímanie skutočnosti. Takmer pri každom jeho verši sa musíme zastaviť, lebo aj my môžeme aspoň na okamih spolu sním vidieť svet inak. Pozoruje, vidí, opisuje súvzťažnosť vmape života, prírodného ičlovečieho, všírke, ale najmä vhĺbke ado samého počiatku ikonca. Sú tu iba domnienky tušenia, ale riešenie, zmyslové uverenie je nejednoznačné, ťažké, prichádza pochybnosť, ustupuje poznanie, úzkosť anapokon nastupuje utvrdenie viery, lebo na všetko ľudské sily amyseľ nestačia. „Čas pletie konce pamäti tak, že nás nedosiahne bič vedomia,“ (s. 139). Veľmi nápaditým spôsobom prepája niekoľko rovín: človeka vjeho histórii (vzniku azániku), prírodu azákonitosti vesmíru, Zeme azeme, filozofiu, biblické témy. „Čiara je beh bodov do ničoty / aduša klieštená zachováva tvar. // Ipoézia, tá láska zdruhej ruky.“ (s. 79)
Duchovná aristokracia
Buzássyho básne tohto výberu iostatných básnických zbierok vjeho tvorbe obsahujú mnohé spoločné motívy (kameň, zem, hlina, oheň, krv, voda, príroda, noc, smrť, duša, telo, čas socha) itémy, dokonca aj ladenie básní je vzájomne podobné. Dalo by sa aj povedať, že autor niekedy strieda absolútnu vážnosť sveľmi jemným humorom, akoby ťažké odľahčoval. Avšetko je vnáznakoch, metonymiách, symboloch, čo sa nerozlučne spája stakmer nebadanými metaforami. Niektoré jeho verše majú charakter aforizmov („Dobro je slabosť zla.“, s. 80; „Mal krásnu smrť obesil sa na povraze zvona / jeho srdce znelo do ulíc.“, s. 19). Vniektorých zbierkach či ich častiach voľný verš spôsobuje až dojem rozprávania príbehov, ba kdesi vpodtextoch cítiť autorskú autobiografiu. Krása ahĺbka Buzássyho poézie je zosilnená aj absenciou interpunkcie, čo poskytuje možnosť množstva obrazov reality ipredstáv. Zvláštny charakter skutočnosti dosahuje ipersonifikáciou nielen hmotného, ale inehmotného sveta, čo príjemcovi spôsobuje údiv nad možnosťou vnímania reality. „Kruh hľadá márne koniec stredu / aobsah rozmiestňuje vsebe. / Teda rez dychom nenájde vslove stred, / ako rez hrdlom sa nedožije hlasu. // Keď mizne kov, len hrdza zachováva tvar.“ (s. 91)
Poézia Jána Buzássyho ztýchto štyroch básnických kníh výberu, ale itá ostatná jeho tvorba je rovnako umelecky hodnotná, nemožno hovoriť oakomsi básnikovom vývine od prvej po nateraz poslednú básnickú zbierku. Jednoducho – Ján Buzássy je výborný básnik stále, vcelej svojej tvorbe. Jeho poézia, ako sa vyjadril Marián Milčák, je duchovne aristokratická.
