ղľáԾ
Šára Buganová
Svetlá vo vode
Som sama na ostrove.
Pobrežné domy lesknú sa bielymi svetlami, topiacimi sa vo vode svetlobelasej.
Zlaté náušnice z kvapák visia na vodnej hladine od každého svetla.
Staré topole a staré gladiče voňajú a obloha je belasá, belasá ako achát.
A svetlá vo vode, v belasej, krásnej, živej vode, obklopujúcej ostrov, s topoľmi a gladičmi zachvievajú sa ako moje srdce, ako ja sama.
A cítim, že svetlo vo vode rozlieva sa do márnych a chladných hlbín.
Nemôžem sa odtrhnúť z nábrežia, od svetiel vo vode. Ostrov ma púta ako priviazanú na neviditeľných pavučinách.
Keby som mohla byť svetlom, odrážajúcim sa vo vode, – ničím iným, iba svetlom.
---
Sú edičné projekty, o ktorých až ťažko veriť, že vznikli vpodmienkach, vakých pracujú slovenskí akademici aakademičky, vpodmienkach, v akých fungujú malé slovenské vydavateľstvá. Antológia Potopené duše z vydavateľstva Aspekt, ktorú zostavila asekundárnymi textami asprievodnými materiálmi doplnila Andrea Bokníková, je jedným z nich.
Ako esteticky hodnotné ana interpretáciu zaujímavé sa mi javili mnohé zbásní antológie, najviac azda tie od Violy Štepanovičovej, Bely Dunajskej aViery Markovičovej-Zátureckej, napokon som si však vybrala báseň vpróze Svetlá vo vode od Šáry Buganovej, ktorá púta motívmi aj výrazovou čistotou a ktorá bola prvýkrát publikovaná včasopise ŽԲ vroku 1936.
Krajina
Báseň postupne približuje zmyslové vnemy lyrickej hrdinky osamotenej na ostrove. Štylizovaný opis vonkajšieho sveta sa stáva východiskom pre prechod do meditatívnej roviny akrajina, ktorá má pôsobiť ako odraz výseku skutočného sveta, sa stáva symbolickou scenériou. Impresívne sdôrazom na farebnosť jednotlivé pasáže textu zachytávajú pohľad na svetlá, odrážajúce sa vo vode, na scéne voňajú topole agladiče, nad nimi je obloha „belasá ako achát“. Silná vizualita odkazuje aj ksymbolizmu vmaliarstve, scenéria pripomína napr. Ostrov mŕtvych Arnolda Böcklina z roku 1880 (za túto poznámku ďakujem Petrovi Macsovszkému). Opis je až do polovice básne síce náladový aobrazný, explicitne však nenabáda kmetaforickému čítaniu krajiny, vytvára silný dojem, že je zrkadlením mimotextovej scenérie anie, plathovsky povedané, krajinou mysle. Puky čiernych topoľov naozaj vydávajú balzamovú vôňu, rovnako ako gledíčie, ktoré azda možno hľadať za gladičmi – gledíčie, podobné agátom, boli u nás rozšírené aj vobdobí vzniku básne – Domácí vševěd Josefa Kafku zroku 1907 Gleditchiu triacanthos označuje za strom „ve větších parcích často pěstovaný“ – aveľmi dobre si ich, staré, vieme predstaviť vedľa starých topoľov. Jednoznačný signál na prepojenie vonkajšej krajiny skrajinou vnútornou prichádza vstrede básne vprirovnaní, vktorom sa svetlá vo vode zachvievajú ako srdce lyrickej hrdinky, ako ona sama. Kým vúvode básne je voda okolo ostrova živá, po prechode dovnútornej krajiny sa rozlieva do márnych achladných hlbín. Motív temného, neradostného vnútra a psychického rozpoloženia lyrickej hrdinky akontrastu, ktorý tvorí sradostnou existenciou entít mimo vnútra ženského lyrického subjektu, sa pritom utejto poetky opakuje – nájdeme ho aj vbásni Všetko by som chcela, v ktorej hrdinka by všetko chcela „vyniesť zo srdca na slnko“, no DZá, čo mána srdci, sú také temné, že by zanechali slnko „vbolesti“ a „odtienky farieb, ktoré planú vňom, / sčerneli by“, apreto vedome volí opačný smer – vnášanie vonkajších podnetov dovnútra subjektu, čo prostredníctvom zážitku krásy a pokory prináša úľavu: „srdce kľačí na slnku / pred jeho krásou“.
Napriek tomu, že voda vo Svetlách na vode má po navrstvení vnútornej krajiny na krajinu vonkajšiu pozitívne (živá voda na hladine) aj negatívne (é amárne hlbiny) atribúty – odráža krásu svetiel aj ju pohlcuje – lyrická hrdinka sa od nej nedokáže odtrhnúť atúži „byť svetlom, odrážajúcim sa vo vode, / – ničím iným, iba svetlom“. Prirodzene, ak by sme sa zastavili pri symbolike vody, isto by to bolo na dlho, tu však budeme nasledovať svetlo. Neodolateľnú príťažlivosť želanej premeny ženského subjektu na svetlo rovnako pravdepodobne spôsobuje trblietavá krása svetiel, ako aj márne hlbiny – vo viacerých Buganovej textoch sa totiž lyrická hrdinka vyznáva ztúžby po smrti, ktorú vníma ako úľavu (b. Pieseň zmaru) či priateľku: „Smrť, ty spoľahlivá priateľka / […]. / Ako sa len teším na teba, na tvoje objatie hlboké / a jemné, na tvoje srdce, spievajúce všetkými rytmami, / na tvoje pery, plné uspávaniek.“ (b. ʰٱľ첹).
Andrea Bokníková vkontexte Buganovej tvorby píše ojej dekadentných tónoch (autorka prekladala Baudelaira aj Wilda, jej poetika anoetika má však styčné body napr. aj stvorbou Otokara Březinu – za upozornenie na túto súvislosť ďakujem Petrovi Macsovszkému), láska ksmrti je však tiež inherentnou súčasťou svetových náboženstiev ao (dobrej) smrti ako o najvyššom šťastí, ako pripomína filozof Timothy Chappell (v článku The Fear of Death včasopise Think 2012/30), sa písalo už vantike a aj nasledovanie Krista ako lásky adobra možno chápať ako synonymum smrti, ato ako v metaforickom, tak aj doslovnom zmysle. To je napokon v prirodzenom jazyku zachytené aj vo frazeologizmoch aeufemistických označeniach smrti („odísť na pravdu Božiu“, „Pánboh ho/ju povolal k sebe“ ai.).
Kým však v spomenutýchbásňach Pieseň zmaru aʰٱľ첹 je smrť explicitná, pri básni Svetlá vo vode by sa dalo namietať, že chýba jednoznačnejšia opora priamo vtexte. Okrem náznaku smrti, ktorú prinášajú é a – nezabúdajme – márne hlbiny aokrem spätosti úľavy adobra so smrťou vautorkiných iných textoch možno sledovať motív svetla vkontexte kresťanstva amotív rozplynutia sa do svetla vpoézii.
Svetlo
Vkresťanskej symbolike „Boh je svetlo“ (1 Jn 1, 5) a„byť povolaný“ Bohom, nasledovať svetlo alebo stať sa svetlom môže značiť odovzdanie sa viere – tu si nemožno nespomenúť na Kraskovu Noc, prvýkrát publikovanú štvrťstoročie pred Buganovej básňou, vktorej „Duch žízni po / svetle, chce mať istoty – aspoň istoty stredovekého / ľudstva“ – no zároveň môže ísť o odovzdanie sa smrti. Chápanie smrti môže byť, prirodzene, rôzne – vkontexte Svetiel na vode do popredia vystupuje otázka (ne)kontinuity individuálnej identity a (ne)vedomia. „Byť svetlom“ doslovne znamená byť neživou entitou, ateda byť necitlivou voči vonkajším podnetom.
Znecitlivenie vreifikácii je najčastejšie túžbou po oslobodení sa z utrpení života, podobne, ako je smrť vkresťanstve zbavením sa (aj) telesných potrieb a,napokon, aj dosiahnutie stavu nirvány vbuddhizme je vymanením sa zútrap individuálnej existencie. K zachovaniu individuálnej identity vtomto stave je však medzi týmito sústavami rozdiel – kým vkresťanstve si individuálna duša zachováva aj svoje spomienky, vbuddhizme sa rozplynie vbrahme. Buganovej bytie svetlom, ktoré je len odrazom arozlieva sa vhlbinách, má iste napriek zjavným kresťanským motívom vjej tvorbe bližšie kdruhému chápaniu premenenej (ne)existencie. Iste, nemožno zrejme hovoriť opriamej inšpirácii buddhizmom – ak vôbec ide opodnety, tak boli pravdepodobnesprostredkované. Na druhej strane je však tiež pravda, že práce Vincenca Lesného obuddhizme boli včase vzniku básne vobehu aje pravda aj to, že tranzícia do smrti vbuddhizme je zbavením sa svojho Ja, ktoré „splynie stýmito svetlami“ (píše Péter Popper v Cestách sebapoznania vpreklade Petra Macsovszkého – jemu ďakujem aj za konzultácie osmrti a identite vbuddhizme aza upozornenie na Lesného diela). Tento moment azda jemne roztvára Buganovej spiritualitu do nadkonfesionálnych rámcov, pričom sa znova nemožno ubrániť paralele sKraskovou tvorbou, tentoraz sbásňou Topole, vktorej „duch […] zmizne... / Hore...? Dolu...? Do nirvány...? / – Ako havran ošarpaný / do noci...“.
Pri sledovaní línie reifikácie ženského lyrického subjektu v (nielen) básnických diskurzoch je potrebné odlíšiť želané zvecnenie od zvecnenia neželaného, nanúteného. Nechcená reifikácia – zakliatie ženských postáv vľudovej slovesnosti alebo objektifikácia tela vo verejných diskurzoch – totiž utrpenia nezbavuje, práve naopak, je nielen dôsledkom násilia, ale ho aj umožňuje. Zvecnenie ja, ktoré prináša predstavu úľavy od utrpenia, je možné len vtedy, keď ho lyrická hrdinka na seba privoláva sama adobrovoľne – je to vlastne aktívny krok, podobne ako aj mlčanie môže byť aktívne (o tomto aspekte uvažovala napr. Stanislava Chrobáková-Repar vsúvislosti stvorbou Mily Haugovej). USylvie Plath je takto tri desaťročia po vzniku Buganovej básne telo ženy, ktorá má prečkať nepriaznivé obdobie „hľuza vchlade, príliš nemé, aby myslelo“ (preklad Mila Haugová – Luna atis; 1989) atento stav mu umožňuje prežiť.
Byť svetlom, ako naznačujú spirituálne kontexty, však nie je takouto dočasnou reifikáciou vzmysle katatónie alebo hibernácie – je to finálne, resp. liminálne, tranzitné (v zmysle zmŕtvychvstania) štádium. Podobné motívy nachádzame napríklad aj u Plath – jej báseň Ariel, ktorá dala meno aj jej celej posmrtne vydanej zbierke, končí veršami „A ja / som šíp, // rosa, čo letí / samovražedná, splynutá stým, čo ju poháňa / do červeného // oka, do kotla rána.“, pričom vorigináli sa anglické „I“ – „ja“ ajhomonymicky rozplýva vo svetle, v„eye“ – „oku“ brieždenia.
ѱčԾ
Iste, vkontexte dobovej poézie symbolisticko-dekadentné ladenie Buganovej textu ajeho spirituálny podtext neboli ničím novým, báseň však na rozdiel od výraznej štylizovanosti prítomnej napr. vdebutoch JánaSmreka aEmila Boleslava Lukáča zdvadsiatych rokov (Michal Habaj vmonografii Básnik včase vtejto súvislosti píše opustovnícko-trpiteľskej štylizácii, resp. osebaidentifikácii sperifériou ao „negatívnej výlučnosti“) zvádza ksiahaniu po konceptoch zo sémantického poľa „autentickosť“, „(impresívna až ľahostajná) prirodzenosť“, „spovednosť“. Na druhej strane sa práve vobdobí, keď bola báseň publikovaná, formuje písanie katolíckej moderny. Buganovej tvorba sa však na tieto tendencie výraznejšie nenapája – absentuje unej exaltovanosť a expresívnosť výrazu a aj výsostná lyrickosť jej básní, ktorú konštatuje aj Andrea Bokníková (v antológii na s. 22), ju posúva mimo dominantných dobových poetík aviac odkazuje na predchádzajúce obdobia. Básnických osobností, stojacich na periférii literárneho poľa daného obdobia, osobností, ktoré si literárne mechanizmy nezvolili za kľúčové pre interpretáciu vývoja, noktoré napriek tomu vytvorili esteticky hodnotné a zaujímavé texty, však bolo v každom období dosť. Škoda len, že iba málo z nich – aoženách-autorkách to platí celkom prototypovo – po sebe zanechalo rozsiahlejšie dielo. Po niektorých zostalo len mlčanie. Len svetlo. Len na vode.
Ivana Hostová
