��������

Inšpirujúci kritik

Jozef Kútnik Šmálov: Literárna kritika ako poznávanie ����hodnotenie. Výber z diela 1

Bratislava, Lúč 2004

Zostavil Július Pašteka

  Jozef Kútnik Šmálov (1912–1982) sa nám mohol naplno predstaviť až v slobodných pomeroch, keď mu vyšli až tri publikácie – Litánie loretánske (1998), Prvý učiteľ slovienskeho národa. Život Konštantína Filozofa, rehoľným menom Cyril (1999), Myšlienky zostávajú (2001) – ����jedna personálna monografia od Ladislava Hanusa – Jozef Kútnik Šmálov; život, činnosť, tvorba (1992). Takto sa nám teda prezentoval ako teológ, literárny ����kultúrny historik ����kňaz. Najnovšia publikácia ho predstavuje ako literárneho kritika. Svoje prvé recenzie ����texty začal písať až keď sa stal poslucháčom filozofickej fakulty v Bratislave (1938 – 1942). Čoskoro mu bol však recenzný pohľad priúzky ����pokúšal sa o panoramatickejšie zábery, v ktorých chcel podať celostný pohľad na dobový stav domácej knižnej produkcie. Svoje články ����príspevky uverejňoval v periodikách �����DZ�á�� (1939), ���ܱ���ú���� (1939 – 1943), Obroda (1943 – 1944) ����v povojnovom Verbume (1946 – 1948).

Pofebruárový režim mu však tieto aktivity znemožnil.

  Kniha Literárna kritika ako poznávanie ����hodnotenie je rozdelená do štyroch častí – O kritike ����estetike, Bojové stretnutie s tzv. avantgardou, Slovenské profily ����prehľady ����Recenzie súvekej tvorby. Kútnik sa zamýšľal nad problematikou kritiky odkedy začal písať prvé recenzie. Kritika by sa podľa neho mala opierať o pevný svetonázor, mala by vychádzať z estetiky ����mala by smerovať k objektívnosti. Jej poslaním má byť hľadanie hodnôt, ktoré slúžia životu.

  Ako kritik si všímal umeleckú, ����nie remeselnú stránku poézie, no pri nadrealizme sa nevedel stotožniť s názorom, že poézia vzniká zo slov inšpirovaných snom, improvizáciou, chýbalo mu v básni to „zažité“; ����preto v tomto prípade kládol praktické nad estetické. Vyslovil zásadné výhrady voči francúzsko-českému surrealizmu i jeho slovenskej „odnoži“ – nadrealizmu. Tieto výhrady boli umelecké aj ideové, v štýle  britké ����ostré. Napriek tomu formuloval aj vecné zdôvodnenie svojho postoja v dlhších, odbornejších príspevkoch. V poézii žiadal intelekt, fantáziu ����vôľu.

  Roky 1918 – 1938 charakterizuje prudká výmena generácií ����smerov. Vyvrcholenie tohto úsilia Šmálov videl najmä v troch zbierkach – V. Beniak Bukvica, E. B. Lukáč Moloch, L. Novomeský Svätý za dedinou. Títo básnici v jeho chápaní vzali na seba ono mravné poslanie „byť svedomím“, spájali spoločenské s básnickým ����boli si vedomí vlastnej „zodpovednosti“. V. Beniak bol v centre jeho pozornosti dlhú dobu ����venoval mu aj veľa statí vo svojej kritickej činnosti.

  Napriek tomu, že pozorne sledoval súvekú tvorbu, je tiež autorom viacerých literárnohistorických sond do minulosti (od Hollého po Silana, od Vajanského po Hronského, štúrovská dráma, ľudové betlehemské hry). Ak hovoríme v poézii o istej upriamenosti na V. Beniaka, v próze niečo podobné znamenal pre neho M. Urban.

  V Kútnikovej kritickej činnosti vidíme úsilie o poznávanie ����hodnotenie literárnej tvorby – najmä 30. ����40. rokov dvadsiateho storočia, keď mohol byť aj on sám aktívne činný. Opieral sa najmä o dva základné filozofické princípy kritiky –noetický, poznávací ���� axiologický, hodnotiaci. Július Pašteka o ňom poznamenal, že nebol „tendenčným kritikom“, ktorý by preferoval nejakú skupinu. Angažoval sa v zmysle kvalitatívneho rastu slovenskej literatúry, no netreba zabúdať, že ju chápal ako súčasť európskej kresťanskej kultúry. To ale nemení nič na tom, že bilancovanie ����hodnotenie pre neho nebolo len referovaním o novinkách, ale predovšetkým analytickým pohľadom na vývin ����rast národnej literatúry, uplatňoval etické i estetické zretele ����spájal „literárnohistorické hľadisko so sociologickým“.

  Preto je dobré, že sa dnes Jozef Kútnik Šmálov aktualizuje ako typ „inšpirujúceho ����pozitívneho“ kritika.      

Radoslav Tomáš