ղľáԾ
Lucia je svetlo – poznania
Ján Lenčo: Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia
Náš súčasník – teda my, vrátane autora, ačlovek vdejinách, zaujímali prozaika Jána Lenča od vstupu do literatúry. Pokiaľ ide osúčasníka, tam sa obyčajne oprel ovlastný zážitok askúsenosť (dz貹äáԾ, Roky vkine Úsmev)ai.); ktémam zhistórie (Egypťanka Nitokris, Odyseus, bronz akrv,Žena medzi kráľmi) pristupoval ako poeta doctus, teda načítaný, poučený historiografiou ihistorickou beletriou. Len ztohto horizontu mohol totiž snovať svoje parodizujúce príbehy, resp. pokúsiť sa ovlastný výklad dejín.
Vkontexte Lenčovho diela osobitnú polohu zaujímajú tie prozaické práce, kde síce autor skúma človeka vrámci histórie, ale kde sa do popredia vysunie filozofujúca úvaha anie historizujúci príbeh. Obyčajne sú to krátke prozaické útvary, vktorých koordinujúcim prvkom je jedna základná idea, rozvedená do beletrizovaného prípadu. Tento typ rozprávania bol Lenčovi blízky aj vminulosti, no teraz „prepukol“ naplno. Vtroch knihách, ktoré tvoria jeden celok, autor zhromaždil viac ako dve stovky takýchto útvarov. Keby sme ich mali žánrovo definovať, vystihol by ich termín moralita, ale to by sme museli rezignovať na moralizovanie. Napokon, všetky obsahujú nejaké životné poučenie (autor ich venoval svojej vnučke Lucii), ale je to poučenie neverbálne, vyplývajúce zposlania vlastného príbehu. Najskôr pripomínajú žánre orientálnej literatúry, kde sa príbeh mení na alegóriu so všeobecnou platnosťou.
Autor vychádza zabstraktnej idey, ktorú prozaicky rozvinie, pričom jej stelesnenie: postavy len zastupujú ľudský osud vrozličných, obyčajne zlomových situáciách, atie sa tu prezentujú ako bezvýchodiskové situácie. Postavy sú funkciami: vládca, otrok, otrokár, kronikár, trestanec, moreplavec, lovec, umelec atď. Príbehy sú zväčša dramatické či skôr tragické: bičovanie, popravy, okovy, vzbury, väzenia, smrť na šibenici. Protagonistom na každom kroku hrozí to najhoršie, žaláre, smrť či iné príkorie, ktoré ich nájde nepripravených, bezradných abezmocných. Dominujúca je bezmocnosť, pretože to, čo sa deje, je osudové, teda vopred určené. Spod osudu sa nedá ujsť.
Lenčov svet je svetom absurdity, pretože už naša existencia je absurdná. Situácie, ktoré autor nastoľuje, nie sú reálne, je to skôr zlý sen, alebo možnosť vyplývajúca zo správania sa človeka vdejinách, resp. znašich vlastností, vktorých je hlboko zakomponované aj zlo anásilie. Napriek zdôrazňovanej osudovosti príbehy nevyznievajú pesimisticky. Prevažuje vnich stoicizmus, od ktorého vedie cesta kzmúdreniu.
Jedným zhlavných princípov, ktorý sa tu uplatňuje, je – paradox. Napr. na námestí sa každú noc schádzajú otroci a „predávajú“ svojich pánov. Vlastne všetky texty sú založené na paradoxe. Ten však nie je všade rovnako účinný. Najväčšmi zaváži tam, kde ide oexistenciálnu ľudskú situáciu, menej pôsobí tam, kde sa autor svymyslenou témou len pohráva. Treba ho pochváliť za širokú škálu tém (nápadov), no na druhej strane kvantita ho občas prinútila ísť skôr do šírky ako do hĺbky. Všetky však stoja za prečítanie.
Vladimír Petrík
