ղľáԾ
Keď domy mali aj dušu
Igor Thurzo
Ľudová architektúra na Slovensku
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2004
Stačí, keď na ceste po Slovensku hoci len letmo zahliadnete dom či celú usadlosť, ktorá nevytŕča zkrajiny, nepôsobí vnej ako päsť na oko, neruší ju, ale harmonicky do nej zapadá – zmocní sa vás ťažko definovateľný pocit dojatia nad krásou, navyše účelnou. Žiaľ, je to čoraz ojedinelejší pohľad, pretože takéto domy, drevenice či „múranice“, domy so sedlovou či valbovou strechou, spodolomenicami či výpustkami, farebnými priečeliami amalebnými nálepmi, všetko to, čo po stáročia vytvorila fantázia dnes už anonymných ľudových staviteľov, patrí takmer celkom minulosti.
Preto treba privítať každý počin zameraný na uchovanie nesporných hodnôt ľudovej architektúry. Takýmto skutkom je aj kniha Igora Thurza Ľudová architektúra na Slovensku, dielo prinášajúce popri autorovom zasvätenom pohľade na techniku výstavby, druhy stavieb aich funkčné vlastnosti, aj unikátnu zbierku fotografií mnohých, dnes už neexistujúcich ľudových objektov. Aspoň vobrazoch sa zachoval doklad otýchto hodnotách ľudového staviteľstva. Vďaka celoživotnému záujmu architekta Igora Thurza, ktorý pri svojich pracovných cestách po Slovensku (podieľal sa na projektovaní početných vodohospodárskych abanských objektov) využil každú príležitosť hľadať, objavovať aaj fotograficky dokumentovať objekty ľudovej architektúry zachovali sa aspoň jej obrazy. Vo svojich početných odborných, ale často aj populárnych článkoch upozorňovať na ich hodnoty, ba neraz aj apeloval na zodpovedné štátne inštitúcie, aby si plnili aspoň svoje zákonom uložené povinnosti pri ich ochrane.
Svojej knihe oľudovej architektúre sa I. Thurzo rozhodol dať podobu slovno-obrazového sprievodcu po jednotlivých regiónoch Slovenska avrámci nich charakterizovať miestne typy ľudovej architektúry. Využil na to územné členenie na župy podľa stavu zroku 1920, teda zobdobia, keď ešte ľudové stavby vytvárali pomerne kompaktné regionálne celky, hoci, ako upozorňuje autor, „typy aspôsoby budovania stavieb nie sú územne jasne rozlíšené, navzájom sa prelínajú, prestupujú, prenikajú, vytvárajú široké styčné pásma“. Takéto členenie mu umožňuje zachytiť typické znaky napr. Záhoria aPodjavoriny (vyspelé murované ľudové domy sprevažne sedlovými strechami, aj unikátne habánske stavby), Podunajska (hlinené domy strstinovými strechami, početné vodné mlyny asušiarne kukurice), Stredného Považia aHorného Ponitria (hlina, kameň, slamené strechy, poschodové domy svýškou), Horného Trenčína aKysúc (krajina drevených stavieb so šindľovými strechami), Čičmany s veľkorodinnými domami sbohato maľovanými priečeliami (veľmi vrúcny vzťah mal k nim D. Jurkovič ajeho replika čičmianskeho domu získala veľký ohlas na Národopisnej výstave československej vPrahe roku 1895). Autor predstavuje aj ľudovú architektúru Turca, Liptova aOravy, Zvolen aHorehronia, Tekova aHontu, Spiša, Šariša (aj so súborom 27 drevených kostolov, vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku), Zemplína aAbova. Samostatnú kapitolku venuje ľudovým stavbám vcigánskych osadách. Uvádza, že k najjednoduchším pevným obydliam Rómov patrili zemnice, buď ako trvalé alebo sezónne obydlia, niektoré rodiny vteplejších obdobiach roka obývali kolibu. Objavne pôsobí aj kapitola oslovenských sídlach na Dolnej zemi, najmä voblasti Békešskej Čaby, Sarvaša, Nadlaku aPetrovca. Autor uvádza, že na prelome 19. a 20. storočia niektoré dolnozemské obce patrili knajväčším sídlam vo vtedajšom Uhorsku amali viac obyvateľov ako napr. Žilina, Nitra či Trenčín.Charakterizuje zvláštnosti ich architektúry, napr. podstenu vBékešskej Čabe či sálaše – samoty roztrúsené po celej Dolnej zemi. Kľudovým technickým stavbám na Dolnej zemi patrili suché mlyny (poháňané koňmi) aveterné mlyny.
Vzáverečnej časti knihy Igor Thurzo zhŕňa svoj pohľad na ľudovú architektúru na Slovensku, ktorej pôvodná účelová aúžitková funkcia sa zmenila na kultúrnu, „dnes chápeme, že vsebe obsahuje univerzálne hodnoty, preto pre nás nadobudla kultúrnu funkciu“. Apráve tento jej kultúrny rozmer treba pripomínať ako hodnotu – ato aj vtedy, keď jej materiálna podoba už patrí minulosti.
Anton Baláž
