ղľáԾ
Peter Jaroš: Pasca
Bratislava: Agentúra Signum, 2021
Pri pohľade na zoznam doteraz vytvorených diel Petra Jaroša, ktorý sa nachádza na zadnej časti obálky novej prózy Pasca, možno napočítať 31 kníh vrozmedzí rokov 1963 – 2013. Časový odstup medzi dvomi vydaniami nikdy nebol väčší ako vprípade rozostupu Pasce apredošlej knihy Vikomt sa vracia zflámu, konkrétne osem rokov. Ako sa uvádza vanotácii, spisovateľ vydáva svoju novú knihu ako „čerstvý osemdesiatnik“.
Tých, ktorí Jarošovu tvorbu nepoznajú, má okrem biografických súvislostí zaujať prostredníctvom anotácie aj hodnotenie knihy ako „burleskného majstrovského rozprávačstva“, plného „magických obrazov, vybuchujúceho ohňostroja fantázie, filozofických amorálnych otázok aneočakávaných briskných point“. Je pochopiteľné, že funkciou anotácie na obálke knihy je upútať pozornosť anebrániť sa pritom určitej hyperbole, ale aby anotácia nemala vôbec nič spoločné s obsahom, ktorý predáva, je nielen nezmyselné, ale je to škoda hlavne pre samotnú knihu. Nastavujú sa tým totiž referenčné rámce, ktoré ubližujú vlastnej próze anaopak, dielo sa tak oberá omožnosť tlmočiť pred začatím čítania svoj skutočný potenciál.
Vprípade najnovšej Jarošovej prózy ide viac ako o „magmatické rozprávačstvo“ skôr ozbavovanie literárnej významovosti zaznamenaného. Nesvedčí otom len žánrové spracovanie viacerých krátkych poviedok do formy reportáží, momentiek, zápiskov či správ, vrámci ktorých autor vyzdvihuje predovšetkým banalitu situácie (hoci samotné situácie disponujú potenciálom dramatizovať vlastné rozprávanie – tematizujú otázky vášnivej lásky, niekdajších politických krívd, ale aj samovraždy apod.).
Svedčia otom aj dva najväčšie celky – Zem, naveky zem alias zápor (balada) aAbakus (dráma jednej synopsy). Tie vo svojom jadre vytvárajú vskutku strhujúce zápletky, raz rozprávajúc príbeh partizána ocitnuvšieho sa vnových politických pomeroch, vdruhom prípade záhadného muža rozhodnuvšieho sa opustiť civilizáciu, ktorému sa však jeho zámer prevráti do fatálnych dôsledkov. Oba príbehy predstavujú nie invenčné, pomerne historizujúce naratívy vo vzťahu kautorovej poetike. Peter Jaroš práve ztoho dôvodu nestavia na prvú líniu rozprávania. Vprvom prípade zbavuje text emocionality jeho štylizovaním do filmového scenára pomocou zdanlivo technického zápisu, ktorý retarduje iluzórne vciťovanie sa do rozprávanej fikcie; vdruhom prípade nejde osamotný príbeh, ale odokumentárne zaznamenanie práce na ňom, respektíve na jeho prepracúvaní zprozaickej podoby do dramatickej.
Môžeme vo všeobecnosti tvrdiť, že vprípade písania, ktoré nadväzuje na takú enormnú tvorivú dráhu, akú ma za sebou Peter Jaroš, je hádam najväčšou výzvou, aby sa autor nechytil do pasce vlastnej tvorivosti. Tým sa nemusí myslieť len recyklovanie vlastných tvorivých postupov. Ak nehodnotíme knihu kriticky zhľadiska „vývoja“ autorského štýlu (čo by bolo vtomto prípade hádam už aj smiešne), podstatným zostáva možno len to, aby zknihy nebolo onú recyklovanosť cítiť na prvé čítanie. Na základe skúsenosti smnohými podobnými prácami zaslúžilých umelcov, čeliacich na vrchole svojej literárnej kariéry skutočne náročnej výzve, ktorú si chladne analyzujúci kritik niekedy možno ťažko uvedomí, ato čeliť neprekonateľným pocitom prežitého, pocitom nostalgie, sentimentu, či prosto spomínania, možno povedať, že Petrovi Jarošovi sa stouto výzvou darí pracovať dôstojne. Bez pátosu, sdostatočnou mierou odstupu asebairónie prezentuje fragmenty vlastnej kreativity, ktorá sa za ničím neženie, ktorá prináša letargicky zaujímavý, hoci miestami i menej sugestívny výraz. Rozprávač spomína, dlho sa však vspomienkach nepapre, nedôveruje im natoľko, aby znich spravil tzv. sémantické gesto. Dokazuje to napríklad konštantné tematizovanie ženy, vzťahov mužov kženám, predmetne erotických skúseností. Zdanlivo gavalierske príhody konzumácie lásky môžu miestami vyrušovať, najmä otvoreného čitateľa, ktorý vsúčasnej literatúre hľadá menej schematické podoby medziľudských vzťahov či ľudskej sexuality. Napokon však, Jarošovo rozprávanie sa vyhýba niečomu, čo by sme na základe skúseností sinými dielami obdobnej žánrovej proveniencie mohli pomenovať senilným slintaním nad vlastným, kedysi prekypujúcim sexuálnym apetítom. Hoci knemu miestami tenduje, napokon sa vždy ukáže, že zautorovej strany ide skôr ohru. Absentuje zámer pôsobiť na čitateľa ako rokmi ostrieľaný casanova, zbavuje sa prílišného vzrušenia, ktoré vždy v správnom momente uzemňuje. Napokon, hneď vprvej poviedke stanovuje autor hypotézu svojho rozprávania vskutku stroho, keď, hovoriac osebe vtretej osobe, takmer nekrologicky konštatuje: „V priebehu 36 rokov sa mu podarilo: - viac či menej uspokojiť 17 mileniek; - tri razy sa oženiť aj rozviesť; - mať 16 detí. (s. 13)“ Aďalej dodáva: „Teraz už len vegetuje vstarobinci amedituje osebe aosvete.“ (s. 13)
ʰó Pasca je čistým, vyrovnaným písaním, ktoré pôsobí tak trochu ako rodinný album. Súhrn fotografií autora je napokon aj súčasťou knihy, a to ako obrazová príloha uvádzajúca každú kapitolu. Jednotlivé poviedky môžeme označiť ako určité momentky, čierno-biele obrázky určené predovšetkým pre tých, ktorí objektívom zvečnenú postavu autora poznajú, majú ho radi, ktorí sú k nemu zhovievaví, prístupní vychutnať si skôr autobiografické noticky ako „magmatické rozprávačstvo“, ktoré definuje jeho staršie, doteraz neodškriepiteľne kultové diela. Čítať prózu Pasca vtakomto triezvom aautorovej situácii primeranom kľúči môže napokon priniesť väčší zážitok či menšie sklamanie.
