ղľáԾ
Vletnom dvojčísle Knižnej revue vyšlo moje hodnotenie domácej debutovej poézie za rok 2018. Vkusne prevedená edícia Malé svety na prvý pohľad sľubovala nových zaujímavých debutantov. Žiaľ, ukázalo sa (prinajlepšom) naivné očakávať päť dobrých alebo dokonca silných poetických debutov pokope. Tento text tak bude skôr poznámkou na margo jednej vetvy súčasnej mladej slovenskej poézie než recenziou vtradičnom slova zmysle.
Začnime pri grafickej úprave Malých svetov. Edícia vznikla ako diplomová práca Zuzany Čičovej, „technicky“ je teda hlavnou autorkou knižiek ona. Voči jej práci nemám veľké výhrady. Vizuál je čistý, dobre dopĺňaný farebnými ilustráciami, formát je (na básnické zbierky) pomerne veľký, takže máme pred sebou dostatočné množstvo bielej, na ktorej môžu verše vyniknúť, jednoduché aprecízne písmo je tiež vporiadku. Zámerom tu bolo zrejme dodať edícii rozjímavý tón (čo kpoézii prilieha).
Na druhej strane tento vizuál vnímam ako konzervatívny – chápem, že netextové prvky by nemali pútať veľkú pozornosť aje žiaduce, aby vo vzťahu k samotným básňam trochu ustupovali do pozadia. Vtomto prípade je to však pre nevyváženosť a (ne)kvalitu básní dvojsečná zbraň. Napokon som presvedčený otom, že takáto grafická úprava by viac svedčala napríklad reedícii dôležitých zbierok slovenskej poézie zdruhej polovice 20. storočia (povedzme, že po jednej od Válka, Ondruša, Vadkerti-Gavorníkovej, Laučíka aStrážaya – autorov tu uvádzam zámerne pre porovnanie apre debutantov adebutantky pre inšpiráciu).
Sedadlo 33
Do Malých svetov (abecedne) vstupujeme cez Sedadlo 33 Klaudie Dočekalovej (1995). Ide, žiaľ, o zbierku podpriemerných básní, ktoré neprinášajú nič nové. Budem ironický, svojím spôsobom sú Dočekalovej básne písané nadčasovo – teda vktorejkoľvek epoche by vznikli, vždy by boli zbierkou podpriemerných básní. Anavyše mohli naozaj vzniknúť kdekoľvek a kedykoľvek, pretože nie sú ničím aktualizované, autorka tu iba šermuje veľkými apoetickými slovami, čo vedie kprílišnej abstraktnosti, patetickosti, melodramatickosti, klišéovitosti... skrátka, je to ten dobre známy invariant toho, čo si lektúrou poučený múzický čitateľ predstaví pod pojmom „zlá poézia“ anaivný čitateľ pod pojmom „poézia“: „Nespoznávam, že ťa milujem vprívaloch vetra / Neverím, že túžim objať tvoj chlad / Nejasne sa vraciam ktomu, čo som zmietla / Skutočnosť je / Že / Ma / Už / Nemáš“ (s. 50).
Spiace kvety
Spiace kvety Samuela Furmánka (1998) majú poetiku „radikálnej pózy“ – lyrický subjekt je (mladý) rebel, ktorý svoj život prežíva „nervydrásajúco“. Vpodloží pod týmto prvým plánom však nič nie je, žiadna identita, reálna emócia, poznanie ani múdro, preto píšem opóze. Takto nejako si predstavujem autora, ktorý píše oplytkom mysliac si, že je ono hlboké. Zbierke tváriacej sa ako intímna osobná výpoveď chýba autenticita (alebo aspoň jej zdanie) anajmä ukotvenie vrealite. Ide o „prepoetizované“ („prstami ti češem potoky vlasov“, s. 42) verše, rúcajúce sa pod váhou vlastných básnických prostriedkov aobrazov, ktoré akoby do textov autor prehadzoval lopatou (necitlivo anadmieru). Cesta kdobrej básni však vedie skôr cez postupné budovanie textu asukcesívne rozvíjanie jeho jadra.
ܱčԱ
Martin Petro (1993) je vzbierke ܱčԱ oproti Furmánkovi oveľa striedmejší vo výraze, nejde mu opózu radikálnej revolty, ale skôr orozjímavosť, výsledok je však rozpačitý už od samého začiatku. Zbierku otvára obraz: „Vlak sa rúti na konečnú stanicu. / Je preplnená – / – pritom / tak / prázdna“ (s. 7). Zámerom bola zrejme kombinácia poetiky všednosti aintrospektívnej hĺbavosti, smerujúca až ku gnómickosti, napokon však verše podľa mňa nedosahujú kvalitu, ktorá by takúto náročnú premisu udržala. Skromný výraz sa tak stáva nevýrazom, spomalenie brzdou aevokácia pocitu existenciálnej neukotvenosti skĺzava do neúprimného „neviem, čo so sebou, tak píšem“. Petro sa pritom vmedailóniku na konci zbierky hlási kIvanovi Štrpkovi, ktorého poézia vo svojich vrcholoch všetky vyššie uvedené atribúty kvality obsahuje, žiaľ, schopnosť transpozície či už vlastného života priamo alebo cez „štrpkovský“ filter je debutantom nezvládnutá avo výsledku tak ܱčԱ pripomína viac lacnú ezoteriku než poéziu.
ǰá
ǰá autorky Petry Štefancovej (1999) sa najviac blíži k „štandardnému“ debutu. Ide onevyváženú zbierku, čím chcem naznačiť, že podľa mňa obsahuje aj vydarené básne (é). Vtých lepších textoch autorke pomáha nadhľad, hravosť aľahkosť, sktorou sa do tej-ktorej básne púšťa, preto výsledný výraz celej zbierky nepôsobí zle adojem nie je v kontexte celej edície negatívny. Nie je to márne. Problém nastáva, keď ľahkosť vystrieda topornosť aúsilie o „básnenie“, čo sa uŠtefancovej zvykne prejavovať obsesívnou anaforou, nadužívaním adjektív apreklápaním celých segmentov básní do neprirodzených pádov. Úporná snaha poetizovať vedie klacnému, explikovanému symbolizmu, čo je neklamný znak toho, že lyrický subjekt sa začína brať príliš vážne. Vtom momente sa stráca ľahkosť, ktorú som pomenoval ako hlavnú devízu zbierky (netvrdím, že verše nemôžu byť premýšľavé, ale aj vtakom prípade je fajn, ak vyzerajú „ľahko“ – ako Válkova báseň Len tak).
Dobrovoľný Lucifer
Piatou, abecedne poslednou zbierkou Malých svetov je Dobrovoľný Lucifer Mateja Trnovca (1998). Zhľadiska autorského výrazu sa najviac blíži debutu Samuela Furmánka, ide však ďalej ausiluje sa byť ešte expresívnejší. Tvrdé vulgarizmy nie sú výnimkou, čo by, samozrejme, neprekážalo, ak by boli použité funkčne. Lenže ono to skôr vyzerá tak, že autor skúša, čo mu prejde. Papier však znesie veľa, ato obzvlášť vprípade, že naň nedohliada editor. Výsledkom potom nie je ani tak cielený, premyslený a sofistikovaný útok na otlak prudérnosti ako skôr infantilná hra oto, ako nahlas sa odvážim zakričať slovo „k...t“ na verejnosti. Výsledkom je karikatúra, fraška, ato nie vpozitívnom zmysle slova, ale jednoducho – tieto verše sú akurát tak na smiech, sú pseudomartýrsky preexponované avyznievajú neúprimne.
Nedôvera k elitám
Zcelej edície má človek istý pocit závažnosti – nasvedčujú tomu aj medailóny autorov aautoriek, nachádzajúce sa na samom konci každej zbierky. Každá zbierka má venovanie, lebo tak to má vpoézii byť. Žiadna zbierka nemá editora – lektúrou poučený múzický čitateľ by povedal, že presne tak to nemá byť, naivný čitateľ či naivný tvorca by oponoval, že poézia je vec individuálna,subjektívna, autentická,spontánna avôbec, čo ja mám čo do toho autorovi či autorke hovoriť, keď som nič nenapísal.
Zdá sa mi, že (aj) tieto výpovede sú poznačené krízou dôvery kelitám anavyše onich uvažujem vkontexte performance Boa Burnhama snázvom Make Happy – vňom Burnham identifikuje generáciu mileniálov ageneráciu Zako performerov, čo odôvodňuje podstatou sociálnych sietí, teda „aj ty môžeš/musíš byť performer“. Mladé slovenské poetky apoetov teda možno včase boomu performovania na sociálnych sieťach zaujala možnosť ukázať sa vtradičnejších žánroch, čiže napríklad formou písanej poézie.
Poézia namiesto selfíčok?
Práve tu vidím kameň úrazu. Mladí autori aautorky, ktorí aktoré namiesto selfíčok na Instagrame začnú tvoriť poéziu, onej neraz (preto česť výnimkám) majú značne skreslenú predstavu, paradoxne až archaickú. Výsledkom je tak často (je to viditeľné aj v Malých svetoch) nezmyselné vŕšenie ani nie tak básnických obrazov, ale toho, čo „oni“ za básnické obrazy považujú. Toto vzniká práve pre spomínanú nedôveru kelitám, čiže ku kanonickým autorom aautorkám, inštitútu literárnej kritiky, funkcii knižného redaktora a vydavateľstva. To, čo doteraz fungovalo ako isté sito, títo autori atieto autorky vpodstate úplne obchádzajú avytvára sa tak svojbytné podhubie, ktoré elitami možno dokonca pohŕda – stačí performance pre kamarátov, prípadne nejaký crowdfunding avydanie zbierky samonákladom.
Vistých kruhoch sú potom namiesto profesionálov častejšie vyzdvihovaní aoceňovaní tzv. „nadšení amatéri“, myslím si však, že trocha viac „učenosti“ tu nikomu neublíži – skôr, než sa nadšenci plní elánu pustia do písania, mali by čítať, premýšľať areflektovať prečítané. Inak budú „malé svety“ týchto naivných tvorcov pre lektúrou poučených múzických čitateľov stále len alen veľkým trápnom.
Edícia Malé svety vznikla ako diplomová práca Zuzany Čičovej vAteliéri Grafický design na Fakulte multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu vZlíne.
Matúš Mikšík (1988) pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FiF UK vBratislave.
