ղľáԾ
Približovanie avzďaľovanie skutočnosti
Daniel Grúň: ѲԳá, Bratislava, Ars Poetica 2009
Meno Daniela Grúňa (1977) sa vsúvislosti spoéziou dosiaľ spájalo len sporadicky. Zopár básní publikoval vmesačníku Romboid, ktorými už vtedy dokázal zaujať. Jeho tvorivé aktivity sa spájajú predovšetkým svýtvarnou publicistikou, organizovaním výstav aspoluprácou so skupinou XYZ. Je dobré, že autor sa neuspokojil len sčasopiseckým prezentáciou arozhodol sa pre knižné vystúpenie.
Básnický debut sjednoduchým názvom ѲԳá má rozhodne čo ponúknuť. Grúňov básnický program vychádza zautentickej priamočiarosti bezzačiatočníckej váhavosti a špekulatívnosti. Napokon autor je vo veku, ktorý ho predurčuje kzrelej výpovedi. Má svoju cestu či skôr sústavu ciest, dokáže sa vnich spoľahlivo orientovať a vynášať hodnoverné správy, ktoré môžu pritiahnuť čitateľskú pozornosť. Grúň je zanieteným pozorovateľom detailu: „Stláčať spúšť, znova aznova vyberať / zpriestoru malé plôšky, tiché avášnivé“. Objavuje sa tu „natrhnutý plagát“, „ohryzok jablka“, „dohasínajúci špak“, „depilovaný lesk“, jeho vnímanie miestami prerastá až do mikroskopického rozmeru. Vo svojom skúmaní je dôkladný a precízny, verí svojej zmyslovej skúsenosti a približuje sa ktomu, čo „má hrany“. Svoje pozorovacie exkurzie ohraničuje krátkou časovou jednotkou (úvodný cyklus básní Sedem sekúnd). Schladnou hlavou a presnou matematickou rečou pomenúva javy apredmety. Vzťah lyrického subjektu kokoliu prebiehaso zreteľom natrvácnosť, ale aj pominuteľnosť. Sústredene sa nechá viesť vlastným poznaním bez sprostredkovanej skúsenosti. Zaujíma ho aj umiestnenie detailu vpriestore avarchitektonickej rovine. Nezaprie vsebe výtvarné videnie, zmysel pre kompozičný cit avnútornú jednotu. Priťahujú ho vzťahy a pohyby vkontexte priestoru, ich organizovanosť aživelnosť. Dokáže stýmito atribútmi náležite experimentovať a vníma ich optikou prirodzeného plynutia. Nezanedbateľný aspekt tvorí Grúňov záujem opremeny v krajine s aktuálnym dopadom na človeka. Vkaždom prípade mu ide o zachytenie unikajúceho zážitku, ojeho fotografické zvečnenie, nie však vzmysle lacnej momentky, ale dobového dokumentu. Sympatická je jeho pocitová konfrontácia s vytýčeným rozhraním: „acez plot hľadíš do ulice / ako do iného sveta“. Táto dimenzia výrazne obohacuje napätie a „dejovosť“ výpovede. Záver je akoby oslobodzujúci, aleotvorený. Presvedčivo pôsobí aj úspornosťou výrazu abásnická skratka. Ako napríkladbáseň Cukrový pamätník: „monument zkociek cukru / prepadlisko ideí / vrozliatej šálke kávy“.
Grúňov autorský prístup pramení zo zvedavosti aneutíchajúcej túžby „prenikať pod kôru plodu“. Jeho „objavy“ nechcú avsúčasnej dostupnosti informácií ani nemôžu byť prevratné ašokujúco odhaľujúce. Určujúci je jeho vzťah kmeniacim sa hodnotám, jeho stanovisko k platnýmzákonitostiam. Čitateľ uGrúňa vie, na čom je, hrá snímpoctivú partiu bez prázdneho pózovania. Svoje tajomstvá si vurčitých bodoch zachováva, aj keď nie sú jeho prioritou, vyznáva predovšetkým systém transparentnosti. Básnické napredovanie Daniela Grúňa zostáva nádejné. Už teraz má našliapnuté na solídny tvorivý výkon.
Miroslav Brück
