ղľáԾ
Manželskú poéziu vydali tridsiatnici Ivona Pekárková Vlado Šimek, skúsení borci z internetovej aj papierovej literárnej scény. Jednotlivé texty zbierky postupne zverejňovali na literárnom serveri pismak.cz, takže som tento básnicko-vzťahový duel sledoval v reálnom čase neskôr som sa na zbierke podieľal ako jazykový redaktor.
Pri vzťahovej poézii by človek možno čakal niečo vznešené romantické, ale v tomto prípade ide o tvrdú sarkastickú realitu všedného dňa. Kulisy tejto poézie sú obyčajné: MHD, Lidl, víno, Facebook, televízor. Na tomto pozadí sa odohrávajú malé každodenné boje s malými prehrami ešte menšími víťazstvami.
Texty sú čisté, priezračné vo svojej zdanlivej banálnosti, nie sú v nich žiadne slová navyše. Autori vedia vystavať text, meniť tón a pritom triafať klince po hlavičkách. Zväčša ide o obyčajné detaily a situácie, ktoré sebavedomo a rýchlo uzemňujú akékoľvek náznaky transcendencie či metafyziky. A práve to považujem za najväčšiu devízu textu: život lyrických subjektov sa neodohráva v nejakých vyšších sférach, ale medzi prácou, televízorom/počítačom domácnosťou, ktorú tvorí časopriestor medzi obrazovkami, umývadlami a smetiakom.
Vlado Ivona sa navzájom parodujú, karikujú, provokujú, ten odstup je sympatický. Vciťujú sa jeden do druhého, len aby si mohli navzájom naložiť – vtipne, elegantne prostredníctvom dobrej poézie. Jednotlivé epizódy takto narúšajú vzťahové stereotypy práve tematizovaním týchto stereotypov.
Vlado Šimek je literárny a diskusný netvor, pripravený rozniesť každý prešľap, nezmysel, hlúposť – celkovo ego – na kopytách. Nečudo, že tí, čo to od neho schytali za slabé básne a argumentačné fauly, tvrdili, že Ivone určite ublíži tak, ako ublížil aj im. Zdalo by sa, že zádrapčivosť manželstvo nejde dokopy, pritom tieto texty (aj vzťah) svojským spôsobom poháňa práve táto zádrapčivosť. Vlado vie zaťať do živého zlá žena Ivona mu nezostáva nič dlžná.
Na druhej strane, keď sa zlá žena Ivona vrhá pánovi pandovi okolo krku a „pán panda to už pozná“, pričom myslí na notifikácie na Facebooku, chtiac-nechtiac ide o generačnú výpoveď. Tento jav sa nazýva FOMO – fear of missing out – strach z toho, že nám niečo uniká. Podobne generačné je aj Vladovo zistenie, že najlepšia krčma „je vždy tá, ktorá je najbližšie“ – nie je to však len pohodlnosť tridsiatnika s rozpadávajúcim sa okruhom kamarátov, ale aj vyznanie lásky. Úžasné je aj to, že sa v zbierke „ľúbostnej“ poézie objavia normálne veci ako nedoplatky, gastráče alebo sprchovanie, ktoré väčšina slovenských veršotepcov opomína.
Dni manželov, redukované na večery po príchode z práce, sa odohrávajú zdramatických udalostí na trase medzi notebookom televíziou, resp. vo svetle doširoka otvorenej chladničky. Keď Vlado premýšľa, tak nad večerou – v tejto polohe je však zachytený len vďaka zlej žene Ivone. Títo dvaja si nič nedarujú, ale pôsobí to aj ako terapia proti malichernosti klasickým vzťahovým neduhom. Minimálne o nedostatku komunikácie nemôže byť ani reči.
Do ich „škrípajúceho“ spolužitia vstupuje „asociálny podnájomník“ (ešte single), za ktorého prachy chodia na dovolenku. V celej zbierke sú veci takto presne pomenované, hoci často ironicky, ba až kruto. Krásne to vidno v básni vety, ktore hovori pan panda vo vzťahu, ktorá je úplne banálna, ale vystihuje zrejme pomerne verne zachytáva obsah každodenných rozhovorov. Zlá žena Ivona pán panda sú takí presvedčiví, že sa im nedá neveriť.
Bez zbytočných príkras sú zobrazené domáce povinnosti vzájomné očakávania (väčšinou tie nenaplnené). Kto vyperie? Kto povešia? Kto poskladá? Všetci poznáme takéto patové situácie. Vo viacerých prípadoch ich, našťastie zároveň paradoxne, rieši asociálny podnájomník a ako katalyzátor uspokojuje všetky Vladove aj Ivonine potreby.
Banálne dni, banálne situácie, Ivona týra Vlada znepokojivou snobskou hudbou, chce, aby Vlado ustlal, vyniesol smeti, prepol program v telke. Vlado zas chce svoje istoty: Pribináčik, nevyvetranú sprchu, párky „a trochu pochopenia alebo aspoň menej poníženia“.
Vie sa poľutovať, ale občas je aj drsňák spolieha sa, že za jeho lásku hovoria činy, napríklad výlet do vzdialenejšieho mäsiarstva. Miestami verše znejú stopercentne ironicky zároveň stopercentne vážne. To je veľmi vzácne. Napríklad: „všetky // tie malé príbehy // ktorými dávaš najavo svoju lásku“... „k nohám // jej skladám // toaletný papier“.
A tak to vyznieva pri všetkých veľkých pravdách, ktoré sa tam občas mihnú, ale vždy ich uzemní napr. poletujúca saláma alebo: „život je // viac než len tlačenka z miletičky“. Namiesto gest a výbojov si Vlado radšej pospí, pozrie telku peniaze ušetrí.
Rozdielne pohľady oboch autorov na rovnakú vec, manželstvo hrou zrelá práca s textom robia knihu výnimočnou. Určite by v tomto pingpongu mali pokračovať, materiálu hádam bude dosť. Všetko to štylizované podpichovanie na pozadí všedných dní je autentická protiváha k tematizácii „úprimných“ pocitov či k „čistej“ poézii, keď básnici píšu, akoby sa ich tráviaca sústava končila jazykom.
Áno, básne môžu byť vážne aj zábavné zároveň, a keď čitateľom pomôžu v najťažších chvíľach života, to vôbec nie je málo.
