��������

V prípade aktuálneho románu ide o deti z detských domovov, ich biologických rodičov a vychovávateľský zbor. Blízkosť, ktorú postavy v jej prózach zažívajú, nemá ideálnu, plagátovú podobu, no optimistické vyznenie jej textov pramení z faktu, že napriek svojej deficitnosti si k sebe dokážu nájsť cestu – aj keď často len dočasne.

��dz�á�� Mágovia vedia viac sa začína ako rozprávanie – spomínanie Diany, ktorá prežila veľkú časť dospievania v ústavnej starostlivosti aj so svojou sestrou Mimou. Než sa sestry dostanú do detského domova – v prípade Didy s medzizastávkou v diagnostickom ústave –, vyrastajú s matkou alkoholičkou a jej partnerom. Matka je deťom vzdialená fyzicky aj emocionálne („Mama bola chrbát ohnutý na posteli, chrbát, ktorý spí, a ak nespí, hladká po ramenách chlapa v košeli s rozopnutými gombíkmi.“ s. 169).

V polovici románu sa narácia mení a začnú sa striedať perspektívy troch postáv – Didy, vychovávateľa a neskôr riaditeľa detského domova Matrtaja, a Carlosa, klienta detského domova, ktorý na výlete do Viedne vychovávateľom ujde. Rozprávačov od seba pritom odlišujú len okolnosti, v ktorých sa ocitajú, na základe spôsobu vyjadrovania je takmer nemožné určiť, v čom sa ich zmýšľanie líši. Všetci traja majú veľmi šikovné postrehy o okolitom svete. Prekvapivé je to predovšetkým u Didy, lebo okrem toho, že na niekoľkých miestach sucho skonštatuje, že dostáva zlé známky, že niečo nevie alebo že niečomu nerozumie, sa jej mentálny deficit, implikovaný v úvode prózy, v jej reflexiáxh neprejavuje. Kým žije s matkou, oproti mladšej sestre vystupuje ako menej skúsená a menej chápavá („Na všetkom, čoho sa dotknem, je niečo šmykľavé. ‚To je iba mastné,‘ povie Mima.“ s. 8), neskôr sú niektoré jej pozorovania mimovoľné, naivne detské, omnoho častejšie však majú hĺbku, ironický odstup, siaha pri nich do slovného arzenálu, ktorý by mohol byť vlastný skôr samotnej autorke než hlavnej postave: „Po chvíli sa plač tlačí von a telo sa vzdúva, kŕče ho nútia nadychovať sa v krátkych intervaloch a nič z toho dieťa nemá pod kontrolou a výkriky prestaň revať! sú ako voda, čo poháňa vodný mlyn, a to zverstvo v ženských šatách sa vzpína pred tabuľou a dôstojnosť poslania vyprahne ako zem v kvetináčoch na medziposchodiach tejto kolosálnej budovy.“ (s. 33) Na jednej strane je teda Dida opakovane charakterizovaná niekedy až primitívnou pudovosťou a poddajnosťou („Dida, ty nevieš nič, len zožrať všetko, čo ti príde do cesty.“ s. 189; „Môj názor nemal žiadnu cenu, lebo ja som názor nikdy nemala.“ s. 181), na druhej strane je schopná farbistých reflexií aj vzdoru. Výsledok je chaotický: predstava o Dianinom vnútornom svete je zmätočná napriek tomu, že je jednou z rozprávačiek. Jednotlivé vrstvy sa neprelínajú do komplikovaného, spletitého, no jednotného obrazu – identity. Zdá sa, akoby bolo v niektorých prípadoch príliš lákavé pomenovať nešťastnú sociálnu, systémovú skutočnosť priamo, a postava, cez ktorú sa to robí, pritom ide bokom.

Ak Rozenbergová niekedy zlyháva a pri opise reflexií svojich postáv podlieha doslovnosti, naopak veľmi dobre rozumie spôsobu, akým jej postavy nadväzujú vzťahy s inými. Neha, ktorú si navzájom prejavujú, totiž často prichádza s agresivitou – či sexuálnou, verbálnou alebo brachiálnou. Pre dieťa, ktoré však nemalo možnosť zažiť bezpečnú blízkosť, bude ťažké rozoznať, kedy je a kedy nie je v ohrození. Ambivalentne sú vykreslené situácie, ktoré dokáže čitateľ s odstupom vyhodnotiť jasne – vychovávateľa, ktorý Dianu v diagnostickom ústave sexuálne zneužíval, Carlosovho berlínskeho pasáka či autoritatívneho, vulgárneho Matrtaja hlavná postava vníma kladne: „Muži v tielku bývajú dobrí.“ (s. 214) Autorka na túto dynamiku nadväzuje aj motívom stretnutia s medveďom – útulnosť a pocit bezpečia zahmlievajú fakt, že ide o stretnutie s predátorom.

Ak bábätká v detských domovoch naozaj neplačú, Rozenbergovej hlavná hrdinka je výnimka. Próza pôsobí ako časozberný záznam kvetu kvitnúceho na nehostinnom mieste – cestu k životu si nachádza mimovoľne a s obrovskou námahou, no statočne a vytrvalo. Vyjadrené je to Dianinou pudovosťou, schopnosťou stroviť akékoľvek množstvo jedla – jej apetít koreluje s chuťou žiť, zároveň ide o obraz trávenia ako schopnosti spracovať a prekonať ťažkosti. Napriek tomu, že Diane v detstve chýbala starostlivosť, rozhodne sa robiť ošetrovateľku. Mágovia vedia viac je text o štafete: najdôležitejšie je, aby pokračovala – aby ľudí, ktorí sa starostlivosti o svojich blízkych vzdávajú, vždy mohli nahradiť iní, ktorí sa jej ujmú. Najväčším plusom Rozenbergovej próz je zachytenie vzťahov v ich problémovosti: to, čo je komplikované, chaotické, ambivalentné, je zároveň životné. Sterilné, idylické predstavy o rodinnom živote by mohli mať paralelu v obraze mauzóleového bytu Dianinej neskoršej klientky: „Všetko je čisté tak dlho, až to odumrelo.“ (s. 228)