��������

Ešte stále sa nám sníva

Lucia Eggenhofferová: Medziriadky

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005

  Knižka Lucie Eggenhofferovej sa po jej debute (Dni na dlani) spred siedmich rokov očakávala už dlho. Potichučky sme si po dočítaní jej prvotiny opakovali v sebe tie nádherné obrazy o detstve ����klíčiacich zemiakoch, či o cintoríne, ktorý vstáva premoknutý na kosť a s bolesťou v krížoch. A nedočkavo čakali na pokračovanie.

  „Ešte stále sa nám sníva,“ dočítame sa hneď v prvej básni ����vydýchneme si. Veď ak človek dokáže neprestajne snívať a „predvídať (...) v každom novom spánku“, je to istý signál, že autorka nerezignovala na obraznosť.

  Lucia Eggenhofferová, tak ako vo svojej prvej knihe, stavia na spontánnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že Medziriadky sú len akousi obdobou Dní na dlani, akoby sa básne na svojej ceste ani neprezuli ����neskúšali iné chodníky. Platí to však len na polovicu. Harmonická vyváženosť s poetickou úrovňou debutu ����štýlová jednoznačnosť sú zjavné už po niekoľkých básňach. Napriek tomu treba povedať, že autorka prináša do súčasnej ženskej poézie radosť z objavovania súvislostí a snahu o pôvodnú obraznosť – v zmysle poukázania na metaforu, ktorá je živá a cítiť z nej dobrú poetickú školu. Metaforu, ktorá vie komunikovať ����má ambície osloviť aj poetického analfabeta: „Chce sa nám / z trávy / kradnúť výšku / lúčnych koníkov“; „Nebu / preletela / hlavou / lastovička“; „Nášmu domu / narastú pod / pazuchami / hniezda“; „Lúke preskočilo / z koníkov“.

  Ak Vojtech Kondrót konštatoval pri debute, že je to „zbierka – výber“, s určitou rezervou to možno povedať aj o Medziriadkoch. Hoci terajšie básne sú v jasnej logickej línii ����svojím usporiadaním na seba nadväzujú (najkrajšie to vidno pri básni *** (Chcela by som...) ����Básni pre teba), predsa len cítiť, že je to usporiadanie trochu umelé ����akési nasilu. A zároveň sa nevyhneme pocitu, že autorka čerpala materiál pri výstavbe knihy aj zo starších až starých básni. To však pri celkovom vyznení až tak neprekáža.

Horšie je, že táto vlastnosť sa preniesla aj do jednotlivých básní. Znamená to, že obraznosť ����zmysel pre videnie vecí, ktoré hodnotím veľmi vysoko, nevytvára celok. Metafora pôsobí ako taká, ale už krivká pri súdržnosti v celej metaforickej sieti (platí to najmä pre prvú polovicu knihy). A to sa pri Dňoch na dlani �Ա����á��������.

  Zaujímavou je v Medziriadkoch aj práca s interpunkciou (posledné dve časti knihy), kde autorka narába s dvojbodkou – na jednej strane ju používa na vytýčenie myšlienky, na druhej vo funkcii zátvoriek. Umocňuje to zároveň grafickým vyčlenením, čím posúva „malú“ báseň do „veľkej“ básne a rozširuje vnímanie jednotlivých konotácií. Všetka česť, pretože Lucii Eggenhofferovej sa to darí pri maximálnej komunikatívnosti.

  Na záver možno dodať, že napriek drobným chybám, ostávajú Medziriadky jasným ����priezračným svetlom na poli poézie. Pokračovanie debutu nesklamalo, napriek tomu, že autorka sa výraznejšie poeticky neposunula. Je to dobrá poézia, ktorú sa vyplatí čítať hlavne pre potešenie z prirodzenosti obrazov ����dotýkaní sa „vecí ����vecičiek sveta“ nefalšovaným básnickým pohľadom.

Radoslav Tomáš