ղľáԾ
Štefan Strážay
Tiché leto
1
Sekera vzlietne do podoby
motýlieho krídla.
Je slnko, kde bol chládok.
Plechový hrnček,
otlčený dažďom,
je plný svetla akyslý
ako jablko.
2
Ruka na vypratom obruse
as tabakovým tieňom.
Zoťatý strom. Amesiac
ako ho ľutuje.
Básnik Štefan Strážay (1940) je prítomný vslovenskej poézii takmer šesť dekád. Roku 1960 debutoval časopisecky v mesačníku Mladá tvorba, roku 1966 knižne zbierkou básní Veciam na stole. Doposiaľ vydal celkom 12 zbierok. V roku 2011 – sodstupom takmer 20 rokov od vydania poslednej zbierky Գٱé – vyšlo jeho súborné Básnické dielo. Najnovším uceleným príspevkom do reflexie poézie tohto autora je monografia Zoltána Rédeya Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“. Lyrika Štefana Strážaya.
Spomínané súborné Básnické dielo do tlače pripravil M. Jareš, ktorýbásne z jednotlivýchzbierok doplnil informáciami o ich časopiseckých variantoch adokladmi o ich dobovej literárnokritickej recepcii, čím vytvoril reprezentatívny, vnútorne ucelený prehľad oStrážayovej tvorbe a zároveň vyvolal polemiku o tom, či je autorovo básnické dielo už definitívne uzavreté, alebo ešte nie.
Hoci sa nám Strážay už roky nepripomenul žiadnou novou básňou, jeho tvorba je stále vkomunikačnom obehu. Zásluhu na tom majú najmä odborníci na slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia, ktorí sa knej priebežne vracajú a formou interpretácií jednotlivých básní ju otvárajú dnešnému čitateľskému publiku. Aj vRédeyovej monografii dominuje interpretačný prístup kvybraným Strážayovým básňam – viaceré znich pritom už prešli testom iných interpretov, v odhaľovaní jedinečného posolstva ďalších Rédeyovi patrí prvenstvo.
Vjednom idruhom prípade ktextom básní však Rédey vždy pristupuje rovnako – sústreďuje sa na najmenšie detaily jazykovej a tematickej výstavby interpretovaného textu a zároveň ho číta vsúvise s celou Strážayovou tvorbou, čo mu umožňuje v príslušných lyrických textoch rozpoznať typicky strážayovskú autorskú koncepciu vnich zobrazeného výseku sveta. Podľa Rédeya smerodajným koncepčno-tematickým aspektom Strážayových básní je ich zameranie na deficitný životný svet, ktorý je pre subjekt lyrickej výpovede „zexistenciálneho hľadiska problémový, t. j. nedostatkový, nevyhovujúci, neúplný; svet, vktorom existovať preňho znamená pretrvávať vneuspokojivom rozpoložení, byť vproblémovej životnej situácii“ (Rédey, s. 129).
Ja sama obľubujem Strážayove básne najmä preto, lebo si ich lyrický subjekt na základe svojej osobnej skúsenosti uvedomuje, ako na tom vproblémovej životnej situácii skutočne „je“, ako to dnes naozaj „chodí“ vreálnom živote človeka. Vtomto ohľade nevidím rozdiel medzi lyrickými subjektmi básní, ktoré Strážay napísal vo svojom mladšom veku – aktoré majú osobne zaujatejšiu zmyslovo-konkrétnu podobu – abásňami, ktoré napísal vstaršom veku – tie majú reflexívnejšiu, analytickú podobu založenú na vecnom, zdanlivo nezaujatom, neosobnom odstupe od skutočnosti. Jedny i druhé sú pre mňa zdrojom špecificky lyrického zážitkového poznania.
Letné a zimné básne
áň Tiché leto pochádza zprvej Strážayovej zbierky Veciam na stole. Zároveň to je jedna ztých jeho básní, v ktorých sprítomňuje stav lyrického subjektu prostredníctvom konotácií slova leto, na rozdiel od tých z nich, vktorých sa stav lyrického subjektu naopak sprítomňuje prostredníctvom konotácií slova zima. Rédey sohľadom na túto skutočnosť rozpoznáva vStrážayovej tvorbe tzv. letné azimné básne. „Zima aleto aich atribúty sú buď priamo tematizovaným, alebo len rámcujúcim motívom či jednoducho súčasťou obraznosti viacerých autorových básní amajú uStrážaya viac-menej ustálenú motivickú paradigmu. Zima sa obvykle uStrážaya spája sočakávaním, predvídaním – leto zase sretrospektívou atenziou. Leto predstavuje vbásnikovej tvorbe nezriedka čas už prežitého, minulého alebo práve sa minuvšieho (čoho uplývanie alebo koniec si lyrický subjekt uvedomuje), to, čo sa práve končí, odchádza apod. Oproti tomu zima uStrážaya má často ešte len nastať...“ (Rédey, s. 23).
Slovo leto, ktoré figuruje vnázve básne ako informácia otom, čo bude jej témou, označuje to zo štyroch ročných období, ktoré je vďaka vysokej intenzite slnečného žiarenia – asním súvisiaceho svetla atepla vjeho priebehu – plné života, ruchu, pohybu ahluku. Ztohto dôvodu je prívlastok „tiché“ v ostrom protiklade spredstavou, ktorú máme bežne olete – že býva rušné, ba až búrlivé, nepokojné, najmä ak ide onaše emócie, city. Ak je leto tiché, dôvodne možno predpokladať, že život vtedy plynie nečujne, nezvučne, bezhlasne, len vo vnútri, vo vedomí jeho aktérov. Aj lyrický subjekt básne Tiché leto, ako vyplýva zdvojveršia „ruka na vypratom obruse / as tabakovým tieňom“, nekoná, len sedí osamelý za stolom, na ktorom má položenú ruku scigaretou, mlčky fajčením zaháňa nervozitu a zrejmereflektuje aj zmenu, ku ktorej došlo vjeho najbližšom okolí: „je slnko, kde bol chládok“ aod ktorej azda očakávalzlepšenie svojej životnej situácie, napríklad vyriešením, odstránením problému, ktorý ju komplikuje. Domnievame sa, že môže ísť o problém, ktorý súvisí sjeho partnerským, ľúbostným vzťahom.
Vnázve ani vsamom texte básne síce nič nenaznačuje, že by sme pod slovom leto mali rozumieť dajaký, hoci aj neuspokojivý „stav“ lásky, isté však je, že do prostredia dedinského dvora, na ktorom stál strom, pod ktorým sa nachádzal onen stôl, pri ktorom lyrický subjekt aktuálne sedí, fajčí a rozmýšľa, patria aj ľudia a že môže byť medzi nimi aj žena, sktorou ten ľúbostný vzťah môže mať. Apotom je tu napríklad aj Strážayova „letná“ báseň Koniec leta z jeho tretej zbierky Sviatky (1974),na ktorú sa možno odvolať tvrdiac, že leto je vStrážayovej poézii časom neuspokojivej lásky. Lyrický subjekt tejto básne je totiž rád, že leto – asním aj jeho ľúbostný vzťah, ktorý sa dostal až do fázytelesného zbližovania spartnerkou – končí: „Po lete, ktoré nemalo byť/ také svetlé [...] po tom, čo si sa bál dýchnuť na jej úzkostné hrdlo, / znova medzi samozrejmými predmetmi aľuďmi; po lete, ktoré nemalo byť.“
Otlčený hrnček, kyslé jablko
Ak zbásne Koniec leta cítiť istú úľavu vyplývajúcu znávratu jej lyrického subjektu zo sveta neuspokojivého, nesamozrejmého ľúbostného vzťahu do sveta samozrejmých predmetov aľudí, z básne Tiché leto cítiť nepokoj anapätie, pretože nádej jej lyrického subjektu na ľúbostný vzťah zanikla – zostal namiesto neho iba „zoťatý strom“, čo mu nie je po vôli, čo ho omína. Odkiaľ to však o lyrickom subjekte vieme, keď nám vbásni sám osebe, osvojom probléme, nič dôležité neprezrádza?
Od lyrickej básne očakávame, že nám predstaví vnútorný stav lyrického subjektu, báseň Tiché leto však v tomto ohľade naše očakávanie sklamáva. Namiesto obrazu vnútorného stavu nám vnej Strážay ponúka záznam, opis diania na dedinskom dvore vjeden tichý letný deň (báseň Tiché leto bola časopisecky uverejnená pod názvom Tichý letný deň). Tento záznam pozostáva zdvoch častí. Vprvej časti „lieta“ vpriestore dedinského dvora ťažký predmet – sekera. Ako motýľ – elegantne, poľahky a nečujne – sa dostáva do pohybu (do vzduchu) a akobymávnutím krídla, na ktoré sa podobá jej kovová hlava zakončená ostrím, spôsobuje zmenu vpoveternostnej situácii panujúcej na dvore: „je slnko, kde bol chládok“. Sekerou bol zoťatý strom, ktorý tienil dvor, takže teraz sa slnečné svetlo „nalialo“ aj do dažďom otlčeného plechového hrnčeka stojaceho na stole, ktorý bol pod stromom. Zvláštne pritom je, že slnečné svetlo, ktoré pod stromom nebolo, a teraz je ho všade dostatok – ba aj hrnček je ho plný –, je kyslé, má chuť kyslého jablka, ktorá je, najmä ak jablko nie je ešte zrelé, ostrá, štipľavá, nie príjemná. Prirovnanie slnečného svetla z hrnčeka ku kyslému jablku preto možno brať ako náznak, že s lyrickým subjektom básne nie je niečo vporiadku, že sa prinajmenšom vpriestore slnkom zaliateho dvora necíti celkom komfortne.
Pozorujúci subjekt
Vdruhej časti básne sa pozornosť sústreďuje priamo na konanie jej lyrického subjektu. Lyrický subjekt, muž, sedí pri stole,fajčí arozmýšľa o zoťatom strome as tým súvisiacej zmene. Na „obraze“ tejto situácie však muža synekdochicky sprítomňuje iba jedna ruka – tá, ktorá položená na stole drží cigaretu. Odhadujeme, že slnko na dvore musí byť mimoriadne silné a jeho svetlo naozaj ostré, pretože na obruse, ktorým je prikrytý stôl, je viditeľný aj slabý tieň cigaretového dymu. Ruka lyrického subjektu je však zároveň rukou toho, kto držal sekeru, keď zotínal strom so zámerom zmeniť situáciu na dedinskom dvore, v hrnčeku svojho životom skúšaného partnerského vzťahu, vo svoj prospech. Tento zámer však lyrickému subjektu nevyšiel, namiesto slasti zakúša strasť, trpí atrápi sa,jeho mementom je ním „zoťatý strom“, ukončený vzťah.
Odkiaľ toto všetko olyrickom subjekte vieme tentoraz? Od jeho pozorovateľa, ktorý sa vpriestore dedinského dvora pohybuje spolu s ním, no neparticipuje na výrube stromu. Celú situáciu pozoruje iba zvonka, resp. zhora. Skrytý za „maskou“ mesiaca vciťuje sa do citového rozpoloženia lyrického subjektu a poskytuje nám o ňom vybrané informácie, a to vo forme osobitných dodatkov, priradených k opisu diania na dvore: „hrnček [...] plný svetla akyslý ako jablko“; „ruka na vypratom obruse as tabakovým tieňom“; „a mesiac ako ho ľutuje“. Bez informácií tohto druhu by sme sa pri čítaní básne určite kĺzali iba po jej povrchu a vnímali ju možno len ako „obraz“ istého životného prostredia, anie aj ako správu o vnútre lyrického subjektu.
V básni Tiché leto je totiž veľa nedourčených miest a skrytýchsúvislostí medzi jej jednotlivými motívmi. Je to dané tým, že vpočiatočnom období svojej tvorby Strážay vytváral obrazy životného sveta cestou statického opisu vecí bez opory vpríbehu. Čím viac neurčitosti pritom v literárnomtexte je, tým viac odlišných interpretácií jeho zmyslu vzniká. Otom, k akému širokému rozptylu môže pritom dôjsť, ukazujú interpretácie básne Tiché leto zpera J. Zambora, J. Briškára, J. Gavuru aZ. Rédeya uverejnené roku 2015 včasopise Vertigo. Čím viac interpretácií toho istého textu však jestvuje, tým väčší je predpoklad, že sa dospeje kjeho skutočnému zmyslu.
Mária Valentová
