ղľáԾ
Výpravná publikácia rozsiahleho kolektívu autorov Literárne krajiny Bratislavy: obraz mesta po roku 1918 predstavuje vsynchrónnom idiachrónnom kontexte slovenskej literárnej vedy špecifický projekt.
Nejde ani tak oväčší počet autorov či šírku záberu – sjedným i druhým sa zčasu na čas stretávame napríklad vprojektoch encyklopedického či slovníkového charakteru – ide skôr o nezvyčajnosť samotného výskumného zámeru apotom aj opodobu jeho knižného výstupu. Typologických príbuzných by sme zrejme ľahšie nachádzali v súčasnej knižnej produkcii českej literárnej vedy, kde sa projekty častejšie zapájajú do širšieho medziodborového vedeckého ikultúrno-spoločenského dialógu asú zároveň svojou formou otvorenejšie, prístupnejšie aj pre širší okruh záujemcov, nielen pre špecializovaných odborníkov na danú výskumnú oblasť – príkladom nech je nedávna obrazovo-výkladová Literární kronika první republiky (aj so slovenskou autorskou spoluúčasťou), kniha zároveň určená pre širšiu verejnosť azároveň spĺňajúca všetky štandardy akademickej publikácie.
Kniha prameňov
Podobné ambície naznačuje aj nová kniha oliterárnych krajinách Bratislavy. Už napohľad je to literárnovedná publikácia, ktorá takpovediac dbá aj na svoj zovňajšok, čím avizuje záujem aj oiné než úzkoprofilové profesionálne publikum. Zbežnej literárnovednej produkcie projekt vyčleňuje aj jeho predpokladaný interdisciplinárny charakter – ak je objektom vedeckého záujmu literárna prezentácia konkrétneho mesta s historickými, geografickými, politickými, lingvistickými či sociografickými špecifikami, tak je jasné, že okrem aspektov literárnych sa nevyhne ani práci so zdrojmi ziným disciplín. Zároveň však platí, že všetkých desať autorov tejto knihy je profesijne orientovaných literárnovedne – expertízu ziných vedeckých oblastí vzťahujúcich sa k problematike mesta si preto do svojej práce museli priniesť takpovediac svojpomocne. Itak je práca so zdrojmi – primárnymi isekundárnymi (a medzi nimi teda aj s množstvom zdrojov zmimoliterárnej sféry) jedným z jasne viditeľných prínosov knihy. Impozantný sumár literárnych prameňov, ako aj precízne azároveň komplexne vybranej odbornej literatúry zameranej na problematiku mesta všeobecne aBratislavy zvlášť, je sám osebe cenný aj pre ďalšie bádanie vtejto oblasti či voblastiach príbuzných. Ztohto hľadiska je užitočné premietnutie chronologického radenia základných častí knihy aj do záverečného sumára sekundárnej literatúry, ktoré zasa uľahčuje orientáciu v rozsiahlom korpuse informačných zdrojov.
Tak ako sú produktívne rôznorodé pramene asekundárna literatúra v tejto knihe, tak sú žánrovo rôznorodé aj spôsoby ich interpretačného uchopenia. Knihu tvorí mozaika subžánrov: od prehľadových štúdií podľa období iskúmaných literárnych druhov, ktoré zároveň pomáhajú konštituovať základnú os knihy deliacu literárny čas Bratislavy rokmi 1918, 1945 a1989, cez problémovo orientované interpretačné sondy výberového charakteru, ktoré môžu byť zamerané na básnickú skupinu (napr. nadrealisti), komparáciu dvoch „príbuzných“ autorov (Horváth aMinárik či Bondy aŠpitzer), látkové fenomény spojené stopografiou mesta (predmestia, kolónie) ajeho premenami (spriemyselňovanie) či na niektoré aspekty tvorby jednotlivých autorov so silnou bratislavskou stopou (Strážay, Kostra, Rozner, Vilikovský – ten veľmi podrobne adokonca vodvoch štúdiách), stručné autorské medailóny či skice (Satinský) až po zdanlivo marginálne analytické postrehy kpríznačným bratislavským motívom (električka, Nový most, resp. Most SNP) atď. Podstatné však je, že tieto rôznorodé texty dokážu medzi sebou bez problémov komunikovať, zmysluplne sa dopĺňajú, nefungujú na úkor konzistentnosti či prehľadnosti knihy, ale skôr zvyšujú jej čitateľskú atraktívnosť.
Od roku 1918
Ani pri všetkej svojej pestrosti si publikácia dozaista nekladie ambície komplexne ado dôsledkov exploatovať predmet svojho výskumného záujmu. Literárne krajiny Bratislavy skúma priznane selektívne, pričom táto selekcia môže byť podmienená aj profesijným záujmom jednotlivých členov autorského kolektívu. Sumárny výsledok individuálnych záujmov možno stál iza časovým vymedzením výskumnej oblasti, ktorej historická hranica bola „smerom dozadu“ stanovená na rok vzniku Československej republiky. Samozrejme, autori majú plné právo špecifikovať predmet svojho skúmania, vtomto prípade teda sústrediť sa len na obraz Bratislavy vliteratúre po roku 1918, najmä ak práve vtomto období cítia svoju kompetenciu. Je to však možno trochu škoda pre túto jedinečnú publikáciu na jedinečnú tému, ktorá zrejme nebude mať vnajbližších rokoch priamych nasledovníkov. Obraz Bratislavy vliteratúre pred rokom 1918 by sa pritom dal riešiť podobne stručnou kapitolou, ako sú tie oBratislave v českej či maďarskej literatúre. Veď napokon aj vsamotnej knihe sa napriek jasnému časovému ohraničeniu objavujú aj kontextuálne produktívne pohľady do obdobia pred vznikom Československa: „Bratislava pred rokom 1918, keď mala ešte iné mená, nebola priestorom, vktorom by sa slovenská literatúra kontinuitne rozvíjala, hoci vistých obdobiach tu mala dôležité organizačné centrá (asi najvýznamnejšie vznikali na platforme Evanjelického lýcea vprvej polovici 19. storočia) iredakciečasopisov (napríklad v rokoch 1845 – 1848 tu vychádzal Orol tatránski ako príloha Slovenských národných novín). Absentovali aj osobné väzby slovenských spisovateľov kBratislave.“ Možnosť aspoň náhľadového porovnania obrazu Bratislavy vliteratúre pred aj po roku 1918 by bola zaujímavá aj sohľadom na následnú úplnú premenu mesta zhľadiska národnostného, aj zhľadiska zmeny úlohy, ktorú hrala vtakisto zmenenom štáte. Ak koncept publikácie logicky zahŕňa národnostný kontext synchrónne pôsobiacich literatúr po roku 1918, pokračovaním tejto logiky by bolo aspoň načrtnutie aj línie diachrónnej. Autori dobre vedia, že práve rok 1918 je pre toto mesto anásledne aj pre literatúru oňom kľúčový. Presne po historickej zmene vtomto roku sa Bratislava „mala stať pre slovenskú literatúru tým, čím dovtedy nebola pre iné národné literatúry – jej ‚hlavným mestom‘ analogicky k Bratislave ako správnemu centru Slovenska. Pre mesto, ktoré vkontexte maďarskej inemeckej literatúry predstavovalo typickú provinciu, to bola zároveň funkcia nová.“
Problém výberovosti
Otázka výberovosti tém auhlov pohľadu na ne sa, samozrejme, objavuje aj vrámci skúmaného storočia, ktoré vzhľadom na množstvo potenciálnych prameňov takisto nie je možné vjednej knihe obsiahnuť komplexne. Na skúmanie niektorých relatívne známych diel svýraznou bratislavskou tematikou sa bez hlbšieho odôvodňovania prakticky úplne rezignuje. Spomeňme aspoň – svýnimkou podrobne skúmaných textov Jána Roznera – celý katalógspomienkovo-memoárového žánru, ktorý sa tu registruje len periférne: „... napríklad memoáre Jána Smreka, Tida J. Gašpara, Štefana Žáryho (Žáry 2018), Žo Langerovej (Langerová 2008), Vladimíra Reisela (Reisel 2017), Františka Hečka aMárie Jančovej (Hečko – Jančová 2011) a iných.“ Vedomé aavizované prehliadnutie kníh tohto špecifického žánru sa dá interpretovať aj ako decentné gesto odstupu zostavovateľov publikácie od celého trsu textov nedostatočnej literárnej kvality (naznačuje to aj „výnimka“, ktorú dostali oceňované texty Jána Roznera). Žiadny zautorov publikácie sa však nepodujal ani na kratšiu či dlhšiu analýzu toposu Bratislavy vrozsiahlom diele Rudolfa Slobodu, vktorom hrá relatívne významnú úlohu aj napätie medzi perifériou mesta (Devínska Nová Ves) ajeho centrom. Zvláštne na tejto absencii slobodovskej analýzy je to, že jeho meno atvorba sa opakovane uvádzajú ako dôležité vo viacerých prehľadových kapitolách knihy.
Snevyhnutnou výberovosťou súvisí aj otázka vhodnej proporcionality toho všetkého, čo selekciou napokon prešlo astalo sa výskumným materiálom pre tento projekt. Niektoré atraktívne témy či problémy sú spracované vpriestorovo úsporných „boxoch“. Tie nie sú len zábavnými kuriozitami na margu hlavného textu; sú jeho produktívnym rozšírením. Príkladom nech je kapitola obratislavských fejtónoch Júliusa Satinského, ktorá vecne pokrýva všetky relevantné súvislosti autora ajeho témy, od životopisných informácií (vrátane sochy „načúvajúcej“ mestu) až po presnú a funkčnú charakteristiku jeho spôsobu tematizácie Bratislavy, ktorý je nazvaný „enumeratívna topografia“. Pri podnetnom azároveň azda až pristručnom „boxe“ venovanom motívu bratislavskej električky (najmä vpoézii) platí to isté. Vprotiklade ktejto stručnej vecnosti viacerých krátkych kapitol stojí azda zbytočne extenzívna kapitola srovnako extenzívnym názvom Miesto na výslní i vtieni. Básnické reprezentácie Mosta SNP aPodhradia vpoézii 20. storočia, ktorá do neveľmi podstatných detailov mapuje množstvo výskytov tohto motívu vrôznych básňach – aj tých, pre ktoré nie je „príznačná výraznejšia umelecká hodnota“. Samozrejme, tento most je zarchitektonického ipolitického hľadiska pre hlavné mesto zásadný, apreto aj často vliteratúre reflektovaný, v knihe však rozsah kapitoly pôsobí disproporčne.
Hlboká štúdia ijednoduchý príbeh
Pri takom širokospektrálnom projekte, akým je táto publikácia, bolo iste náročné zladiť pracovné postupy všetkých jeho tvorcov. Aj pri možnom čiastočnom zachovaní ich štýlových čimetodologických osobitostí, ktoré charakter publikácie pripúšťa, muselo jej príprave predchádzať hľadanie spoločného jazyka. Koordinátorom projektu anásledne aj autorom jednotlivých častí sa ho podarilo nájsť včitateľsky prívetivom, otvorenom, priamočiarom referovaní – v drvivej väčšine sa samoúčelne nepredvádzajú metodologické schopnosti autorov jednotlivých textov; nekomplikuje sa to, čo sa dá povedať jednoducho. Dôraz sa kladie na informačnú hodnotu avecnosť výpovede – vzásade sa tu ani nezvykne hodnotiť ideová či poetická hodnota skúmanej pramennej literatúry. Podobným, v zásade neutrálnym spôsobom sa tu píše oobraze Bratislavy, povedzme, vschematickej socialistickorealistickej poézii prvej polovice 50. rokov, ako aj ooveľa podnetnejších textoch 60. rokov. Hodnotu zvyčajne prirodzene odlišuje rozsah samostatných kapitol venovaných interpretačne inšpiratívnejším literárnym dielam (typicky tvorba Pavla Vilikovského). Zároveň je dôležité, že autori si uvedomujú, vakom „subžánri“ knihy sa práve pohybujú, aefektívne tomu prispôsobujú svoje písanie.
Rozsiahlosť avýznamová prepojenosť atribútov skúmanej témy stavia občas autorov pred otázku, ako usúvzťažniť logiku informačnej štruktúry celej knihy slogikou výkladu jednotlivých textov. Napr. literárnohistorická kapitola Osvojené mesto: 1945 až 1989 pracuje aj sviacerými (najmä) demografickými informáciami, ktoré by zhľadiska významovej kompozície knihy patrili už do prehľadovej kapitoly venovanej predchádzajúcemu, teda medzivojnovému obdobiu. Zároveň sa však dá rozumieť ich uvedeniu práve vtejto „neskoršej“ kapitole, kde sa využívajú ako predpolie kdeskripcii situácie po druhej svetovej vojne.
Podobne náročné muselo byť aj aj systémové odlíšenie všeobecného „toposu mesta“ ajeho nie vždy evidentnej konkretizácie na Bratislavu. Autori si evidentne uvedomovali metodologickú nutnosť citlivého významového odlišovania medzi tematizáciou všeobecného mestského priestoru sjeho univerzálnymi atribútmi (hoci zrejme vzhľadom na konkrétnu situáciu vzniku literárneho diela sa dá predpokladať inšpirácia Bratislavou) ašpecifického priestoru Bratislavy, ktorý možno dokladovať textovými dôkazmi. Príkladom takéhoto citlivého rozlišovania môže byť napríklad kapitola Nadrealistická Bratislava, kde sa presne špecifikuje, či sapráve uvažuje oBratislave, o inom meste (Praha) alebo o meste všeobecne.
Nielen táto, ale aj ostatné kapitoly a kapitolky vtejto knihe vyhovujú špecifickým potrebám jej celkovej koncepcie, zároveň však veľká väčšina z nich obstojí aj samostatne ako plnohodnotné vedecké štúdie. Vrátane tých prehľadových, ktoré často prekračujú očakávanú funkciu sumarizácie faktov smerom k originálnym interpretačným výkonom. Platí to napríklad aj o invenčne napísanej kapitole Bratislava vpoézii od roku 1945 do konca šesťdesiatych rokov, ktorá okrem prehľadovej funkcie poskytuje aj presnú identifikáciu principiálnych rozdielov medzi poéziou 50. a60. rokov, nevtieravo demonštrovaných krátkymi interpretáciami príznačných bratislavských básnických textov týchto dvoch dekád – či už básne Rudolfa Fabryho Neznámemu bicyklistovi alebo básne Ľubomíra Feldeka z debutovej zbierky Jediný slaný domov.
Literárne krajiny Bratislavy sú impozantnou isympatickou publikáciou, ktorá zo špecifického – teda literárneho – hľadiska mapuje, ako sa hlavné mesto Slovenska menilo z „malého priemyselného“ Prešporku na Bratislavu ako „moderné centrum krajiny“. Je to podnetný aproduktívne nejednoznačný príbeh otom, ako mesto formovalo svoju literatúru, ale aj – aspoň do istej miery – ako literatúra formovala svoje mesto.
