ղľáԾ
„...Aristoteles by mal istotne rád kinematografiu.“
Gérard Genette: Metalepsa. Od figúry k fikcii
Bratislava, Kalligram 2005
Preklad Andrej Záthurecký
Vydavateľstvo Kalligram prináša prvý slovenský preklad práce známeho francúzskeho esejistu, literárneho teoretika a kritika. V titule útlej knižočky je termín rétorickej figúry - metalepsa, ktorej podstatu riešili už antickí, stredovekí, ale aj novovekí poetici.
Metalepsa alebo aj metalepsia je v našich slovníkoch typom metonymie, „v ktorej sa a) dôsledok deja nahrádza (konfrontuje) príčinou či zdrojom (jazyk namiesto reč), b) dej aktérom (hudba neprišla), c) prostriedok objektom (kotlík vrie)“ (Valček Peter: Slovník literárnej teórie, 2003), alebo sa slovo nahradí synonymom jeho homonyma.
Genette hneď v úvode osvetľuje, že táto jeho „prácička“ si nenárokuje a ani by sa nemala stať novou paradigmou v skúmaní literatúry, filmu, divadla, umenia. Naozaj, ako na prvých stránkach dokazuje, metalepsa je jednou a úzko vymedzenou figúrou, ktorej mnohí teoretici odmietli dať autonómne postavenie a radili ju, nie celkom nesprávne, pod metonymiu. Ani Genette im to nevyčíta. On nám, napokon, vo svojej práci len ukazuje, ako sa dá vedecky zabaviť.
Nenájdeme tu vedecký a teoretický systém, hoci autor ponúka svoje náhľady a vlastný slovník – slovenské publikum ho ešte nemalo šancu prijať, pretože jeho najzásadnejšie práce Figures I – V, Discours du récit do slovenčiny ani češtiny ešte, bohužiaľ, preložené neboli. Tak sa stretneme s trochu netradičnou terminológiou pri popisovaní diela ako 徱پé systému, do ktorého pri metaleptickom vzťahu preniká autor, alebo aj čitateľ, iné dielo ako ٰ徱پý alebo ٲ徱پý element podľa toho, v akom vzťahu a akú úlohu v danom diele zohrá. Takáto transgresia (prestupovanie, prekračovanie) prvkov sa nedeje len v literárnom diele, autor ju našiel aj v renesančnom, barokovom, klasicistickom divadle, vo filme 20. storočia, výtvarnom umení... Genette postupne odhaľuje rôzne druhy metalepsy: ܳٴǰú, keď vstupuje do výtvoru autor ako organizujúci, sám seba priznávajúci činiteľ, čٲٱľú, keď je, naopak, čitateľ jednou z postáv (fiktívnou) spoluvytvárajúcou dielo, ale aj metalepsu ako usporadúvajúci model celého fiktívneho diela. Podtitul diela hlása „od figúry k fikcii“. Autor cez úzky priezor metalepsy ako antickej rečníckej figúry prejde až k analýze celých diel (napr. Itala Calvina, J. J. Rousseua...), ktorých rozprávačský postup stavia práve na jej princípoch. Pre potreby danej práce autor postihol aj fikciu ako jeden z možných druhov metalepsy, keďže „...fikcia je skôr posilneným či zvýrazneným druhom figúry...“, ale aj „...figúra je teda akousi malou fikciou...“ (s. 15).
Ak v úvode definuje metalepsu súhlasne alebo polemicky s inými autormi (Dumarsais, Fontanier) ako rétorickú figúru, čoskoro tento rámec prekročí a ukáže čitateľovi mnohé zákutia umenia, ktorým táto figúra nie je cudzia. „,Obraz musí vystupovať z rámu.´ Toto je jedna z možných definícií metalepsy. Je však iba čiastková, lebo táto figúra spočíva takisto vo vstupovaní do rámu: v oboch prípadoch ide o prekračovanie.“ (s. 71) K tomu Genette podáva mnoho–premnoho ilustratívneho materiálu, takže knižočka má na niektorých miestach skôr charakter autorovho dialógu o filme, divadle, výtvarnom umení s inými inšpiratívnymi priateľmi a kolegami.
Knihu Metalepsa si akiste radi prečítajú literárni, divadelní, filmoví a výtvarní teoretici. Snáď budú mať dosť vlastnej erudície a predstavivosti a nebude im chýbať krátky exkurz do autorovho teoretického systému, pretože, na škodu, vydavatelia nezaradili k dielu žiadny predslov ani doslov. Absentuje aj širší zoznam literatúry, register, no ten asi nepripojil autor k originálnemu vydaniu
Otázka k redakcii: bol to zámer autora a jeho „metadiegetickej transgresie“ alebo dôsledok prekladateľovho (dúfam) preklepu, že sa pri jednom odvolaní stal z Umberta Eca „Umberto Ecco“ (s. 56)?
Eva Ťapajnová
