��������

Frank Zöllner – Christof Thoenes – Thomas Pöpper

Michelangelo 1475 – 1564. Dílo

Praha, Taschen/Slovart

Michelangelov umelecký odkaz znamená potvrdenie európskej kultúrnej identity. Každý Európan, ktorý sa s jeho dielom aspoň raz stretol, nezáleží na tom, či naživo alebo prostredníctvom reprodukcií, pocítil akúsi hrdosť. Azda nikto z priemerne kultúrnych ľudí jeho dielo neodmieta, nezavrhuje a nespochybňuje jeho ideál krásy. Našu kultúrnu identitu utvrdzuje aj doba jeho vzniku. Vrchol renesancie, pre ktorý je charakteristický synkretizmus antických ideálov a nových, vedeckých pohľadov na svet, rozšírených najmä po 12. októbri 1492, keď Kolumbus vstúpil a americký kontinent, znamená pre Európu obrovský prelom v utvrdení vyspelosti svojej kultúry. Rovnako prelomové ako Kolumbovo vylodenie je aj Michelangelovo dielo. Práve na význam tohto civilizačného medzníka má už na prvý pohľad upozorniť monumentálny formát publikácie z overenej popularizačnej umenovednej dielne vydavateľstiev Taschen a Slovart. Reprezentatívnu monografiu o Michelangelovi ponúkajú tieto overené vydavateľské značky po rovnako graficky upravenej aj v kartóne zabalenej monografii o Leonardovi da Vincim z roku 2005 od toho istého autora – Franka Zöllnera.  

Publikácia zasvätená Michelangelovi obsahuje rozsiahlu textovú časť o živote a diele umelca doplnenú citátmi osobností o ňom, ako aj jeho veršami. Tvorbu sumarizujú veľmi podrobne spracované, hoci ešte ani po pol tisícročí nie úplné katalógy jeho sochárskych diel, malieb a architektonickej tvorby. Ukážky zo všetkých oblastí jeho výtvarnej tvorby si čitateľ môže prezrieť v detailoch dokonalých farebných reprodukcií. Už listovanie v tejto knihe veľkého formátu si celkom samozrejme vyžaduje akýsi rešpekt, jej listy nemožno len tak prevracať, ale pozorne prekladať. Takto sa zoznámiť so životom a dielom velikána poskytuje rovnocenný zážitok ako vidieť jeho diela vo Florencii, Ríme, Bologni či Benátkach...

Michelangelov život nie je opradený nijakými tajomstvami, historici v ňom nemuseli zapĺňať biele miesta, naopak, zachovali sa doklady o jeho narodení, pôvode, podrobné životopisy od jeho súčasníkov Ascania Condiviho a najmä Giorgia Vasariho, ako aj bohatá korešpondencia, v ktorej predkladá okrem umeleckých aj politické názory, svoje osobné pocity a pracovné plány a požiadavky. Popri podrobnom zaznamenaní umelcovho života, dokonca aj presnom opise jeho zovňajšku sa autori v životopisoch usilujú prehodnotiť význam jeho diela. Giorgio Vasari ho pokladá za vyvrcholenie dejín umenia. Ďalší súčasník, renesančný básnik Ludovico Ariosto, ho v epose Zúrivý Roland označil za ,,božského“. Všetky zachované písomnosti svedčia tak o jeho výnimočnosti, ako aj výsadnom postavení, v ktorom si vedel zachovať dostatočnú mieru slobody voči všetkým svojim mecénom, vrátane najvyššieho objednávateľa – pápeža. Hoci životopisci na jednej strane vyjadrujú obdiv a úctu k jeho talentu, na druhej strane ho nešetria, keď charakterizujú zvláštnosti jeho povahy, jeho čudácke spôsoby, ktoré ho napokon odsúdili na osamelosť. Do svojej dielne nikoho nepúšťal. Zničil množstvo počiatočných kresieb, aby zachoval tajomstvo cesty k svojmu majstrovstvu. V sochárstve vychádzal z antických vzorov a mytologických námetov. Nedokonalým opracovaním kameňa v určitých partiách reliéfov naznačuje, že chce kráčať vlastnou cestou, že remeselná zručnosť v sochárstve je preňho rovnako dôležitá ako teoretická umelecká stránka. Preto zachováva neopracované časti kameňa, aby bolo vidno stopy po manuálnej práci. V tom sa rozchádza s o generáciu starším Leonardom da Vincim, ktorý vo svojom Traktáte o maliarstve hodnotí sochárstvo práve pre tvrdú manuálnu prácu ako najnižší druh umenia.

Koncom 90. rokov 15. storočia Michelangelo vytvára v Ríme vrcholné dielo – Pietu pre chrám sv. Petra. Z rodinných dôvodov, na žiadosť otca sa vracia späť do Florencie, ale už má dohodnutú objednávku na pätnásť mramorových sôch pre katedrálu v Sienne. Po dokončení štyroch diel z tejto objednávky prijíma ponuku na zhotovenie päťmetrového mramorového Dávida pred florentský dóm. Napriek problémom s poškodeným a zle opracovaným blokom mramoru 13. septembra 1501 začína pracovať na Dávidovi. O tri roky dokončenú sochu inštalujú na podstavec na Piazza della Signoria, kde stojí do roku 1873, odvtedy je vo florentskej Akadémii a na jej mieste je kópia. Jeho slobodný duch, ale aj výbušná povaha sa prejavili pri zhotovovaní náhrobku pre pápeža Júlia II. Pokiaľ sa Michelangelo vedel správať veľkoryso k svojim podriadeným, pred požiadavkami voči pápežovi neustúpil ani o krok. Napriek nezhodám pozval pápež Michelangela znovu do Ríma, aby freskami vyzdobil Sixtínsku kaplnku. Hoci sa sám  nepokladal za maliara, ale predovšetkým za sochára, výzdoby kaplnky sa ujal. Spojil tu priestorové cítenie architekta s plastickým sochárskym stvárnením postáv a farebné videnie nespútaného ducha. Dokonalé poznanie biblickej histórie pretlmočil do symbolov, ktoré objavoval pri skúmaní prírody a ľudského tela. Svoje vedomosti o prírodných zákonitostiach, ale aj remeselnú zručnosť vedel uplatniť aj v architektúre. Ako päťdesiatročný nemal ešte realizovaný ani jeden zo svojich architektonických návrhov, no nevzdával sa, ako sedemdesiatjedenročný nastúpil za stavebného majstra v chráme sv. Petra v Ríme a prinášal stále nové nápady, ktoré rúcali všetky konvencie. Pútavé rozprávanie o umelcovom živote umožní lepšie pochopiť jeho dielo, ale aj dobu, v ktorej žil. Autori tak sprístupňujú veľké myšlienky ukryté v symboloch aj laickým milovníkom umenia.

Marta Bábiková