ղľáԾ
Patrik Svensson: Evanjelium oúhoroch
Preklad: Zuzana Inczingerová
Bratislava: Lindeni, 2020
Aj tak by sa mohla volať kniha Evanjelium oúhoroch od švédskeho autora Patrika Svenssona. Vknihe sa totiž autor prihovára nám všetkým, aby sme vymierajúce úhory zachránili, aby sme sa onich dozvedeli čosi viac aaby nám na nich začalo záležať. Tak veľmi, ako jemu samému. Adarí sa mu to.
Vprvých kapitolách sa dozvedáme, že úhor často prežije aj človeka, že má tri vývojové fázy amení stavbu tela aj sfarbenie, zistíme, čím sa živí, akým spôsobom migruje a ako ho uloviť. Čo je však zaujímavejšie ačím autor drží čitateľa až do konca, je to, čo oúhorovi nevieme.
„Tomu, kto na vlastné oči videl úhora zomrieť anásledne vstať zmŕtvych, racionálne myslenie jednoducho nebude stačiť. Vysvetliť sa dá takmer všetko, môžeme hovoriť orôznych procesoch okysličovania ametabolizme alebo oochrannom sekréte úhora ašpeciálne prispôsobených žiabrach. Na druhej strane som to však videl na vlastné oči. Som svedok. Úhor dokáže zomrieť aznovu ožiť.“
Záhadného tvora, akým úhor nepochybne je, sa snažil spoznať už Aristoteles. Nepodarilo sa mu však zachytiť jeho pravú podstatu. Skúšal to aj mladý Sigmund Freud či nemecký morský biológ Leopold Jakoby, ktorý prvý použil pojem „úhoria otázka“. Úhor stál pri mnohých dôležitých historických udalostiach. Pri vylodení plachetnice Mayflower vAmerike vítali pútnikov mäsitými úhormi, nie moriakom. No napriek tomu sa doteraz žiadnemu vedcovi či úhoriemu entuziastovi nepodarilo preskúmať, akým spôsobom sa táto ryba rozmnožuje, ako sa rodí či ako zomiera. Životný cyklus úhorov je záhada, ktorú nevyriešila ani moderná veda. Dokáže vstať zmŕtvych, ale zároveň vymiera.
Autor si teda kladie otázku: Koľko toho vlastne môžeme oúhoroch vedieť? Ale čo je ešte dôležitejšie – aočloveku? Kniha teda nie je iba faktografickou správou ostave jednej ryby. Úhor sa stáva metaforou nás všetkých. Vieme síce, ako sa človek rozmnožuje, ako sa rodí aveľmi presne vieme pomenovať aj moment smrti. Poznáme však podstatu človeka? To, čo sa skrýva pod tým fyziologickým? Aje to vôbec možné? Poznáme aspoň sami seba?
Čo knihe dodáva ďalší rozmer, je vzťah otca asyna, ktorých spája nepochopiteľná láska alebo aspoň akýsi silný cit kslizkým rybám. Čitateľ sleduje, ako chodia za svitania loviť úhory, ako otec učí chlapca čo najúčinnejšie ich chytať, ako spoločne mlčia, kým čakajú na úlovok. Vurčitej chvíli máte pocit, že ak by nebolo úhorov, nemalo by ich čo spájať.
„Nepamätám si, kedy sme naposledy chytali úhory, postupom času sme to robili čoraz zriedkavejšie. (...) Človek rastie, stáva sa zneho niekto iný, oslobodzuje sa, vydáva sa na cestu, mení sa, prestáva loviť úhory.“ (s. 225 – 226)
Možno to je ten moment, keď kniha čitateľa presvedčí. Keď zistíme, že oľuďoch okolo seba, aj tých najbližších, často nevieme takmer nič, iba čosi malé, nepatrné, nedôležité. Mama si rada na dvore vypije kávu aotec rád rybárči. Moment pravdivých vzťahov, ktoré nie sú vždy dokonale hĺbavé, ale sú skutočné.
Patrik Svensson za svoj výnimočný debut získal prestížnu literárnu cenu August Priset vkategórii non-fiction. Za debut, ktorý vás presvedčí, že aj klzké a nechutné ryby ako úhor sú pozoruhodné azaslúžia si svoju modlitbu.
