ղľáԾ
Michael Cunningham rozpráva tri príbehy žien, prepletené inteligentným spôsobom sdielom Pani Dallowayová, ale aj so životom Virginie Woolfovej. Každý zpríbehov zachytáva jediný deň vživote hlavných postáv. Podľa denníka Virginie Woolfovej sa odohráva vjej dni roku 1923 málo: spisovateľka píše román, ktorý plánovala nazvať Hodiny, ale poznáme ho ako Pani Dallowayová, navštívi ju jej sestra Vanessa stromi deťmi, pochovajú mŕtveho vtáčika apri večeri Virginia presvedčí svojho manžela Leonarda, aby sa vrátili zRichmondu do centra Londýna. Virginia sa rozhodne, že Clarissa vjej románe nezomrie, namiesto nej zomrie niekto iný, veterán zprvej svetovej vojny.
Včasti „Pani Brownová“ Sally, mladá matka zpredmestia Los Angeles, číta román Pani Dallowayová. Je rok 1949, Sally má trojročného syna, čaká dieťa apripravujú narodeninovú oslavu manželovi, veteránovi zdruhej svetovej vojny. Podobne ako Virginia Woolfová aj Sally potláča úzkosť asilnú depresiu: „Laura pozrie na svojho chlapčeka, ktorý na ňu hľadí nervózne, podozrievavo, zbožňujúco. Zo všetkého najviac je unavená; netúži po ničom inom, než sa vrátiť kposteli aku knihe. Svet, tento svet odrazu pôsobí stŕpnuto ascvrknuto, ďaleko od všetkého.“ (s. 117) Vtejto časti sú použité aj dlhšie pasáže zWoolfovej románu vkurzíve. Cunninghamova próza rezonuje sWoolfovej štýlom: humorom, pozornosťou, precíznou detailnosťou apoetikou. Jeho naratívna metóda je poklonou Woolfovej. Každá časť zrkadlí Pani Dallowayovú tým, ako sa obmedzuje na udalosti jediného dňa, sústredeným prúdom vedomia, ktorý pulzuje medzi osobami. Táto technika nám ponúka vhľad do prežívania nielen hlavných postáv. Keď Laura Brownová so synčekom pečú manželovi tortu, ponoríme sa do jej aj jeho vnímania: „Richie drží hrnček oboma rukami. ‚Poďme na to,‘ povie Laura. Rukou vedie Richieho rúčky, pomáha mu načrieť hrnčekom do múky. Hrnček ide ľahko aRichie cíti cez jeho tenkú stenu hodvábnu hebkosť amiernu zrnitosť preosiatej múky. Múka sa sype po strieborných okrajoch.“ (s. 84)
Včasti zo súčasnosti – zNew Yorku vdeväťdesiatych rokoch – Clarissa Vaughanová, prezývaná Dallowayová, pripravuje večierok pre dlhoročného priateľa apacienta sAIDS Richarda. Richard získal prestížnu literárnu cenu za poéziu avečierok je oslavou jeho krátiaceho sa života adiela. Rovnako ako pôvodná Clarissa Dallowayová aj newyorská Clarissa kupuje kvetiny na párty sama, stretne dávneho priateľa aj slávnu osobnosť („bola to Meryl Streepová. Ver mi.“ s. 56, čo je paradoxné, keďže vo filmovej adaptácii románu zroku 2002 hrala Clarissu práve Meryl Streepová). Londýn zdvadsiatych rokov aNew York deväťdesiatych rokov navzájom rezonujú. Clarissa si všíma detaily New Yorku, rána apulzujúci život, spomína na detstvo, na vzťah sdcérou.
Časť Clarissy Vaughanovej je paralelou Woolfovej románu nielen alúziami na postavy. Vo Woolfovej románe psychicky chorý avojnou zničený Septimus Warren Smith, ktorého londýnska Clarissa počuje hovoriť po grécky vRegent’s Parku, sa stáva Richardom zNew Yorku, ktorý zomiera na AIDS, prenasledovaný halucináciami: „Uvažujem onich ako ozhmotnení čierneho ohňa, sú totiž tmavé azároveň jasné. Jedna vyzerala trochu ako čierna vysvietená medúza. Len pred chvíľou spievali vnejakom cudzom jazyku. Myslím, že to mohla byť gréčtina. Archaická gréčtina.“ (s. 66) Ak ste čítali Pani Dallowayovú, tušíte osud Richarda, ale aj tak je záverečné prepojenie prekvapením. Apresne to robí aj Woolfovej próza; staré spomienky sa znova stávajú čerstvými zážitkami.
Ani v živote Clarissy Vaughnovej sa veľa nedeje, hoci, tak ako vo všetkých našich životoch aj ona veľa stratila, bála sa, cítila, dúfala. Oslobodená od predsudkov, ktoré zväzovali život Virginie, ale aj Laury Brownovej, preciťuje plnosť emócií. Tých dobrých aj neželaných. Román vozvene opakuje aj temné momenty Woolfovej knihy vliterárnej paralele. Román Hodiny nie je alúziou len na témy, ale aj na prepracovanú štruktúru Woolfovej Pani Dallowayovej. Najmä pôsobivé prepletenie avyvrcholenie jednotlivých častí je prekvapujúce aj krásne zároveň. Jednotlivé príbehy sa rytmicky striedajú vprerývanom rýme. Cunningham oslavuje Woolfovej poetický jazyk aprispôsobuje ho súčasnej kadencii, čo vslovenskom preklade nie je úplne možné zachytiť, hoci preklad Vladislava Gálisa je hladký.
Román, vktorom sa zrkadlia tri ženy, tri svety atri epochy, je jasný adojímavý. Hovorí onevypovedateľných stratách, ale aj o prekvapujúco blízkych, tajomne známych okamihoch šťastia vťažkom smútku.
Michael Cunningham: Hodiny
Preklad: Vladislav Gális
Bratislava: Ikar, 2022
