ղľáԾ
Monológy večného hľadača
Edmund Hlatký: Sláva a tajomstvo
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
Vždy, keď beriem do rúk knihu Edmunda Hlatkého, pociťujem zvláštne napätie. Spodivnou úzkosťou prameniacou kdesi vhlbinách môjho podvedomia sa mlčky, sakousi pokorou uzatváram do seba a nechávam prúdiť svojou mysľou hlásky, slová a vety nesúce hlboké posolstvo. Čitateľ poznajúci Hlatkého dielo vie, že jeho texty sa nečítajú „hlatko". A nie je tomu inak ani vautorovej najnovšej zbierke poviedok Sláva a tajomstvo, hoci...
Štrnásť rozsahovo zväčša subtílnych próz čitateľovi ponúka všetko to, čo od Hlatkého knihy môžeme očakávať, ba ešte čosi navyše (prekvapenie až neskôr). Postavy poviedok – nevšední hrdinovia všednosti - sú determinovaní svojím okolím natoľko, že odveká a zrejme večná protirečivosť univerza vytvára trýznivú protirečivosť aj v ich vnútornom prežívaní. Nečudo teda, že schizofrénne rozštiepenie postáv so sebou prináša aj rozštiepenie celej zbierky na dve sujetové línie, ktoré tvoria nerozlučné antitetické pendanty. Kompozícia celej zbierky je totiž vystavaná na základných opozíciách zlo – dobro, viera – ateizmus, sexualita so sklonom kdeviácii – platonická láska a obdiv kžene ústiaci do patetickej adorácie. Treba povedať, pre Hlatkého nič výnimočné. Dôležité však je, že tento stabilný inventár Hlatkého poetiky sa zrejme definitívne uzatvára.
Autorský vývin, ktorým prešiel Hlatký od svojho debutu História vecí (1988), sa tu, zdá sa, završuje. Autor totiž duchovne vzrástol. Stal sa zneho akýsi duchovný alchymista pokúšajúci sa dešifrovať primárne tajomstvo človeka a univerza (hranica medzi mikro- a makrosvetom je už dávno zrelativizovaná) cez neúnavnú a trpezlivú filtráciu a dynamizáciu klasických motívov, ktoré sa metamorfujú do relatívne konečnej podoby. Nie, vžiadnom prípade nechcem povedať, že výsledok tohto procesu je jednoznačný. Charakter Hlatkého písania to a priori nedovoľuje. Mám na mysli skôr skutočnosť, že aluzívnosť a intertextovosť vrámci vlastnej tvorby dokazuje uzavretie istých kapitol, ktoré do tejto knihy zostávali otvorené. Napríklad charakter vzťahu subjektu Hlatkého próz kžene sa dotvára výrokom splatnosťou definície: „Najvyššie tajomstvo života tkvie vláske kžene" (s. 118). Odvaha takto jasne definovať jeden zkľúčových motívov vlastnej tvorby vychádza zfaktu, že ženský prvok vknihe Sláva a tajomstvo nadobúda charakter archetypálnosti: žena = matka. Využitie jungovskej koncepcie chtiac–nechtiac autora limituje, čo nevyhnutne musí viesť kprehodnoteniu vlastnej autorskej stratégie. Vopačnom prípade, a hovorím to nerád, jeho próza nezadržateľne smeruje do čiernej diery sémantickej vyprázdnenosti.
To si zrejme uvedomil aj samotný autor, pretože výrazne zmenil autorskú intenciu. Subjekt tejto zbierky už nie je volajúcim zhlbín duše, ktorý hľadá spriaznenú myseľ voceáne existenčného utrpenia. Samotný autor, ktorý je vždy evidentným pánom textu, zistil, že bezozvennosť tohto volania je konštantná. Zposledných síl vjednej zkľúčových próz List prvýkrát explicitne formuluje svoje literárne zámery: „píšem o tiesni prostého človeka či intelektuála, ktorý pomeriava zvlčilú realitu idealitou, a tým sa dostáva do stavu permanentnej frustrovanosti" (s. 98). Čo iné ako pocit nepochopenia a prázdnoty svojho volania by priviedlo autora ktakémuto možno povedať až potupnému sebaobnaženiu? Preto to uzavretie do subjektu. Vpoviedkach dominuje ja-rozprávač, volanie sa zmenilo na tichý monológ, resp. dialóg sfiktívnym adresátom. Dôkazom je iste nie náhodne na záver zbierky zaradená poviedka spríznačným názvom Rozhovor na diaľku, kde nachádzame nesmierne krutú autocharakteristiku rozprávača: „Možno by mi stačilo jednoduché zvolanie: Ja žijem, som tu! Lenže to neurobím, pretože na svete len smrdím a zaberám miesto. Teda ten, o kom píšem, na svete smrdí a zaberá miesto. Už to nie som ja. Len čo som napísal túto vetu, už sa ma jej citové podhubie netýka. To je víťazstvo písacieho stroja nad prázdnotou!" (s. 117).
Na záver by som však rád dodal, že napriek takejto výraznej zmene, ktorú zbierka Sláva a tajomstvo prináša, autor zostáva vsvojich intímnych prózach naďalej neochvejne verný filozofii hľadania a odkrývania nespočetných tajomstiev univerza, pričom takéto hľadanie je aj pre čitateľa principiálne inšpiratívne. Edmund Hlatký touto zbierkou potvrdil status večného hľadača absolútna, posledného rytiera grála ľudskej duše.
Marek Kopča
