ղľáԾ
Mozog na jedno použitie
Eman Erdélyi – Marek Vadas: Diabol pod čapicou
Levice, L. C. A. 2002
Niekoľko indícií vyplývajúcich nanešťastie iba zliterárnej reklamy môže nasvedčovať tomu, že najnovšia kniha zdielne autorského tandemu Erdélyi – Vadas prekračuje rámec ľahkovážnej recesie zprvej spoločnej knihy Univerzita. Diabol pod čapicou však nesmeruje kaktuálnej spoločenskej satire, ktrpkej ironizácii práce policajného zboru. Zmienku oopitých príslušníkoch za volantom tu prakticky nenájdeme. Krátke prózy Erdélyiho aVadasa predstavujú umelecky (či skôr šikovne) rozpracované sujety nejedného plytkého vtipu na policajný účet. Pobavia, rozosmejú, azda potešia – sú na jedno použitie. Chýba im zlatý klinec, názor, myšlienka, niečo výraznejšie. Nie, vulgarizmy vpoviedkach nie sú použité samoúčelne, vystihujú kolorit prostredia, ktoré si autori vzali na mušku. Možno je táto téma, ktorá sa navonok zdá nevyčerpateľná, skutočne prázdna, neschopná ponúknuť viac. Ide teda ocelkom oddychové čítanie onešvároch, korupcii, osvojráznych myšlienkových pochodoch, onajnemožnejších využitiach sivej hmoty. Paradoxne však takýto prístup vyviera zo sympatie knedostatkom, ktoré sa vďačne ponúkajú ako predmet zábavy. Pričom oempatii ani kritike nemôže byť ani reč.
Obmedzenosť tzv. zelených mozgov, ktorých záručná doba dávno uplynula, je aj dôsledkom života, ktorý je podhodnotený, nemá svoj rota mundi, stred, len zotročujúci aotupujúci priebeh: „Furt len slúžiť aslúžiť aani minúta mu nezostáva na osobný rast, niečo pekné, čo by sa vyplatilo zapamätať si do konca života.“ Pravidlá zaväzujú aj zväzujú, vnútorná závislosť formuje pod čapicou diabla. Apolicajt, ktorý má neraz pod čapicou, je vnímaný autormi zvonka ako objekt, no nie objektívne, stáva sa terčom nemilosrdného žartu. Autorov láka povrch nepríjemných vecí, ale sintrospekciou nerátajú. Napokon aj vzhľadom na námet je vhodné byť ԳٰDzپý, veď myslenie bolí anielen nešťastníka policajta.
Aj spôsob narácie je podriadený spracovanému námetu. Toporný charakter rozprávania pripomína štýl narýchlo zlepenej policajnej zápisnice, ktorá sa rodí pod klávesmi zastaraného písacieho stroja. Nezainteresovanosť rozprávača je typickým znakom príbehov. Texty akoby kúpené vliterárnom secondhande balansujú medzi dojmom vytvárania špecifickej policajnej atmosféry askrytým problémom súvisiacim snezvládnutím rozprávania. VDiablovi pod čapicou nejde oautentický záznam prostredia audalostí ako vUniverzite. Sujet zfabuly vôbec nevyplynie spontánne. Možno sa preto domnievať, že ide osnahu prekryť rôzne konkrétne nedostatky: kostrbatosti na úrovni vety, neujasnenosti najmä votázke kategórie času rozprávania.
Autori však majú neobyčajné nadanie zkaždej chyby urobiť rozhodujúcu výhodu. Ďalej sa môžu spoľahnúť na čaro nechceného, na indispozície hlavných hrdinov, ktoré nám vyrábajú komické situácie. Päťdesiat príbehov Erdélyiho aVadasa stojí za to prečítať si. Poskytujú krátky, no oto intenzívnejší avtipnejší zážitok auvoľnenie.
