ղľáԾ
Aj lekár je len človek
Vlado Haratík: MUDr. Láska
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
Svojskou optikou sa na zdravotníkov díva vosvojej najnovšej zbierke poviedok Vlado Haratík. Nezobrazuje nemocnicu ako svet vsvete, kde platia celkom iné pravidlá a aj čas tam plynie inou rýchlosťou lekárom, inou pacientom a inou ich blízkym. Toto všetko je len náznakovou kulisou. Jeho poviedky nie sú o lekároch, ale o ľuďoch, ktorí sú lekármi a vstupujú do vzťahu sopačným pohlavím, kolegami, pacientmi aj úradníkmi.
Snadhľadom a odľahčene sa díva na väčšinu populácie, u ktorej už tabuľka zubná ambulancia vyvoláva hrôzu a zubný lekár je pre nich synonymom Mengeleho, ale aj na panický strach lekárky vúlohe pacientky zmožnej infekcie. Píše o schopnosti lekárov nechať svoje problémy zdomu za dverami ambulancie, ale aj o fľaši vodky vchirurgovej skrinke, pôrodníkovi snastraženou rukou čakajúcou na pozornosť, o pediatričke, čo robí doma presne to, čo rodičom svojich pacientov vyčíta. Ukazuje lekárov zapálených pre svoju prácu, ale aj tragiku tých, čo sa pri voľbe povolania zmýlili.
Na lekárov sa zvykneme zväčša pozerať vkrajných polohách – vyliečil alebo zachránil život = poloboh, nevyliečil = takmer vrah. Málokedy sa spomínajú chyby pacientov, ktorí najprv odmietnu vyšetrenia, a potom podávajú sťažnosť na zanedbanie starostlivosti, alebo dokonca - ako pasák zpoviedky Omyl – doslova podvedú lekára svojou neuveriteľnou hlúposťou. Môže vôbec normálny človek predpokladať, že niekto ukradne medailón soznačením krvnej skupiny a dá si naň vyryť svoje meno azavesí si ho na krk?
Texty vknižke sú kvalitatívne rozkolísané, ale rozhodne nie nudné. Zaujímavá je poviedka o ,,zneužití” pacienta Doktorka Jekyllová a pani Hydeová sprekvapivou pointou, alebo dvojstretnutie nadutého byrokrata slekárom – prvé za tapacírovanými dverami úradu, druhé vgastroenteorologickej ambulancii, kde by zvuková izolácia bola oveľa zmysluplnejšia, vpoviedke Dvere.
Naše reformujúce sa zdravotníctvo, ktoré si so sebou vlečie negatíva minulosti a nabaľuje negatíva súčasnosti sa len veľmi málo podobá televíznej Nemocnici na okraji mesta alebo Pohotovosti. Haratíkovi sa jeho príbehmi podarilo ukázať to, o čom sa nehovorí, alebo čo prehliadame: Nespočetné noci vslužbe a zanedbávané rodiny ,,Nechcem mať doma ďalšieho lekára ženatého smedicínou“ (s. 62), slabé príjmy, permanentný stres, zodpovednosť... Autor sa aj na svojich záporných hrdinov díva sdávkou zhovievavosti, lebo aj napriek tomu, že zložili Hippokratovu prísahu, sú tiež len ľudia.
Antonia Bednáriková
