ղľáԾ
Rada čítam knihy, sktorými sa môžem rozprávať počas čítania aj po zatvorení knihy, niekedy súhlasne prikyvovať, inokedy protirečiť, niekedy nachádzať na stránkach myšlienky, pocity, zážitky blízke mojim vlastným, inokedy objavovať niečo nové, možno prekvapujúce až provokujúce. Sú to osobité rozhovory, ktoré môžem prerušovať, môžem sa knim vduchu opakovane vracať, dotvárať ich do množstva podôb a po opakovaných návratoch kzapamätanému sa môžem reálne vrátiť aj k samotnej knihe. Ku knihe Rút Lichnerovej Hlbiny bezpečia som sa vrátila viackrát, pôvodne so zámerom sprítomniť si vpamäti len vybranú pasáž, takmer zakaždým to však skončilo čítaním celej kapitoly a,veru, zo tri razy aj celej knihy.
Zaujímavá, veľmi osobná až intímna, no zároveň približujúca viaceré významné osobnosti našej literatúry, výtvarného umenia a aj knihy, ktoré autorka pokladá za dôležité pre prehĺbenie jej pohľadu na svet, ozrejmujúca aj kultúrne udalosti, vktorých bola (najmä ako kurátorka výstav či účastníčka rozmanitých literárnych podujatí) aktérkou isvedkyňou. Amedzitým len tak akoby mimochodom roztrúsené zážitky zciest po Slovensku ipo svete, autom ina bicykli, útržky z rozhovorov vpriateľskom okruhu, ale ivlastné myšlienky vyvolané konkrétnou situáciou či spomienkou.
Kniha pozostáva zo šiestich častí, šiestich esejistických vstupov do autorkinho intelektuálneho, umeleckého iľudského sveta, šiestich stretnutí sosobnosťami, sktorými cíti duchovnú spriaznenosť, aaj s tým, čo je jej blízke, čo ju trápi, znepokojuje, ale iteší aobohacuje. Prvá časť Catalogus librorum, ako prezrádza názov, bude najmä oknihách, no aj otých, ktorí ich píšu, presnejšie, ovybraných knihách avybraných píšucich: Ján Johanides (ktomu sa autorka vracia častejšie), Theo H. Florin, Julien Gracq, Michaela Jurovská...; oknižniciach – otej vrodičovskom dome, zapamätanej zdetstva, aj odolnokubínskej „Čaplovičiane“ (budove sknižnicou, ktorú založil Vavrinec Čaplovič).
Etické, estetické, metafyzické otázky sa prelínajú veseji Dobro azlo. Poučená spisovateľka ich reflektuje Bibliou, svetovou modernou literatúrou, výtvarným umením, filozofiou, históriou anemenej aj vlastnou životnou empíriou. Jedným zvýchodiskových materiálov na jej uvažovanie je Švantnerova novela Sedliak, tento drastický obraz sebectva, zbabelosti, zločinnosti, ktorý Lichnerová precízne ashlbokou účasťou analyzuje, iným zdrojom sa pre ňu stáva historická skúsenosť zrodného kraja zobdobia protireformácie: zloba, nenávisť, pomsta, fenomény, ktoré sa opakujú vľudských dejinách, nadobúdajúce rôzne podoby. Lichnerová neostáva pri opisoch niektorých zpodôb zla, ale zamýšľa sa nad možnosťami postaviť sa proti nemu avyvažovať ho dobrom. Pomoc hľadá medziiným vo filozofických dielach. Blízka je jejBuberova vôľa odhaľovať včloveku stopy po božských iskrách, ale rovnako cíti blízkosť vočifrommovskému príklonu k „byť“ vopozícii k aj dnes prevažujúcemu „mať“, podobne voči kohákovskému pátraniu po zmysle ľudského prebývania na Zemi alebo vočidielu Jána Amosa Komenského (autorka sa ktomuto mysliteľovi prihlasuje aj názvom svojej knihy esejí, odkazujúc tak na Komenského dielo Hlbina bezpečnosti). Jednou zmožných ciest môže byť podľa Lichnerovej (súhlasím sňou aiste nie som sama) absolútne sústredenie sa na vykonávanie zvyčajnej činnosti, robiť všetko naplno, soddanosťou, láskou aradostne.
Vo všetkých šiestich esejach zahrnutých do knihy nachádzame čaro aj vtom, ako sa vnich prepája intelektuálny rozmer prístupu knastoleným vážnym problémom s „odľahčujúcimi“ odbočkami týkajúcimi sa autorkinho osobného života akaždodenných obyčajných udalostí so spomienkami na detstvo vrodine vzdelancov, ale aj na to, čo súviselo sjej kurátorským pôsobením vrátane stretnutí smnohými umelcami arozhovorov snimi. Nemenej pôsobivé súodbočky, ktoré tvoria vstupy rodinných príslušníkov osvetľujúcich zodborného hľadiska reflektovanú tému (veseji Emauzy list brata Ondreja – jadrového chemika ateológa objasňujúceho istú biblickú pasáž, alebo vnajrozsiahlejšej eseji Listy nenáhodné list sestry Bohumily – historičky vysvetľujúcej niektoré momenty zo Štefánikovho života). Každá zesejí by si zaslúžila zvláštnu pozornosť, no priestor recenzie núti vybrať si aja sa rada rozhodujem pre spomenutú najrozsiahlejšiu apre mňa najpôsobivejšiu esej Listy nenáhodné, ktorej súčasťou sú listy Ivana Kadlečíka adresované duchovne spriaznenej spisovateľke ajej reflexie oKadlečíkových knihách, otémach, ktoré sú pre oboch relevantné, a aj ovlastnej tvorbe. Listy (môžeme ich vnímať ako kadlečíkovským sarkazmom okorenené mikroeseje) hovoria opisateľových všedných dňoch, knihách, ktoré číta alebo píše, literárnom liptovskom i bratislavskom živote, ovýzname písania, hudbe, samozrejme, najmä Bachovej. Tie sú kritické, ironické, no hlavne podnecujúce kpremýšľaniu. Rovnako podnecujúce sú aj Lichnerovej úvahy, ktoré sa prelínajú sKadlečíkovými listami vniečom na ne nadväzujúce, vniečom sa rozbiehajúce kiným témam, všetko tak sugestívne podané, že chvíľami som mala pocit, akoby som bola sama účastná ich „hovorov“. Myslím, že podobný pocit by mohli mať viacerí, ktorí siahnu po tejto pozoruhodnej knihe.
P. S.: Musela som sa usmiať, keď som na strane 150 našla vetu: „Mám rada texty, sktorými možno vnútorne komunikovať...“
Etela Farkašová
