��������

Dalimír Stano má v jadre svojej poézie čosi dramatické a napäté. Netreba azda nad tým špekulovať, lebo je zrejmé, že to dramatické a napäté je on sám projektovaný cez lyrický subjekt. Vnútorný rozpor či rozpor so svetom nie je len tematickou záležitosťou, ale vychádza už z  predtematického priestoru, z vnímania dejov a vecí, ktoré sa až potom stanú slovami vo veršoch – a lyrický subjekt to aj pomenúva: „tak ako vidím nevidím“. Čiže nenadobudnutie súladu vo svete Stanovej poézie vyplýva z princípu, z toho, že človek už svojím videním, ktoré je vždy čiastočné a výberové, odsúva množstvo iného do sféry nevidenia. Rovnako sa dá v súvislosti s evokačne descartovským názvom Myslím tvrdiť, že každé myslenie je nemyslenie, ale aj nemyslenie, čo sa zas Descartovmu myslím, teda som bude priečiť, je tiež bytie. Nemyslím a som neznamená, že som sprostý, nie, len sa vzdávam toho veľmi svojho v myslení, aby som myslel inak, lebo to môže byť krok k tomu najdôležitejšiemu: k pochopeniu! Dalimír Stano po východniarsky povedal o knižke, že je dzivá ako on. Tá dzivosť znamená najmä to, že je úvahovo i existenciálne rozcitlivená, že chce chápať! Preto čítame skeny duše, súkromia, rodiny a vzťahov, ale aj súčasnej spoločnosti. Každý básnický cyklus zbierky uvádza biblický citát. Zvýrazňuje to vážnosť a podčiarkuje už spomenuté napätie: Stano je voči Bohu otvorene polemický – v textoch má miesto aj výčitka, nihilizmus či samovražedné motívy, ale aj snaha odvrátiť sa od ťažkých, bolestivých stavov k niečomu, ako nádej či radosť. Cesta chápania je aj cestou hľadania odpovedí prítomnosti a  osudových východísk. Lyrický subjekt ukazuje svoje tmy, a neraz pôsobí až dojemne, no v depresiách sa zavlní ako protiklad aj čistý záblesk, čím poézia nadobúda ľudskú presvedčivosť. Peter Trizna v závere napísal: „Je to skeptik, ktorý verí, či aspoň túži veriť...“ Veru, je to človek, ktorý pochopil, že chápať znamená vzdávať sa už pochopeného, lebo v samom tomto vzdávaní je viera, že pochopíš čosi ďalšie a pochopíš lepšie!

Dielo Dalimíra Stana vychádza v dizajnovo pútavej edícii Flexibuk – súčasťou tejto knihy je aj kniha grafík Vlada Semana. Okrem toho Stano pred časom pod pseudonymom Dávid Wolf napísal knihu Nedoručená pošta (FACE). Ak som týmto prezradil niečo, čo som nemal, tak pardon, ale len jemne pripomínam, že má rovnaké ladenie ako recenzovaná zbierka: „literatúra nemá silu / nesmieš však uveriť / že stratila svoju moc.“