ղľáԾ
Prienik, ktorý sa stáva vedomým, považuje poetka za nástroj transformácie. Pohotovosť duše, ktorá podporuje sprítomnenie tela – hovorí aj oúlohe predstáv apredstavivosti vo všetkých podobách ľudskej komunikácie. Literatúra je jedným zo spôsobov, ako takéto impulzy vytvárať, pestovať a vysielať.
Čas smrteľnosti „má tvár večného / milenca ktorého stále pochovávaš / jeho ústa“ (s. 14). To je jeden zústredných uzlov písania. Čas má tvár, ktorá starne astráca sa vsmrti, ale má aj ústa, vktorých je jazyk, reč, slovo. Smrteľné ústa tak môžu vmystickej dualite prúdiť ústami času bez času, ktoré spravuje logos. Chronospožiera svoje deti, ale ananké vstupuje do slov (za slová, nad slová ajpod ne), aby mohla ako osudová nevyhnutnosť prehovoriť.
Jedným zHaugovej podobenstiev záhrady je záh(r)ada reči. Záhrada ako záhada. Záhrada vSrne pozerajúcej na Polárku je mystická. Pripomína záhradu so zlatými jablkami Hesperidiek. Zlaté jablká hviezd sa vynárajú ako navigačné znamenia, podľa ktorých sa má duša orientovať vpriestore, ktorý pozná len intuitívne, ale bude sa sním musieť konfrontovať, keď bude bez tela.
Záhrada s užovkou
Na poetickej scéne záhrady zo slov sa vynára had. Užovka. Nie je jedovatá. Symbolizuje prvotné kozmické sily, vrátane božskej emanácie asmrti: „v tichom jazyku bytia // vchladnej izbe je stuhnutá užovka / zabijem ju drevom ešte predtým sa / na mňa pozrie okom zčasu pred / stvorením sveta: ľútosť: zúrivá hanba / (moja) / una corda sempre legato // nechcem zomrieť vzime“ (s. 99).
Una corda sempre legato sú hudobné termíny, znamenajúce: jedna struna (una corda), vždy, neustále (sempre), viazane (legato), čo značí všetko so všetkým zviazané dohromady, aby zaznela harmónia. Rilkeovsky povedané: „Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka, / spája nás jak pohyb sláčika, / čo vjeden tón dve struny zladí presne“ (Ľúbostná pieseň). Vširokom kontexte Haugovej písania to značí: každý máme svoj part vo veľkom orchestrióne hviezd, počnúc svetlom Polárky voku akončiac slovom, premeneným na vedomý čin.
Predtým bola užovka vzáhrade. Nevošla ešte do izby. Poetka ju pozorovala vtráve, vmalinách sa mihlo jej „striebornožlté úzke telo: užovka mizne za hrdzavým vedrom sdažďovou vodou: / zvedavosť. Strach: ako ju dostať zo záhrady?“ Arabský otec jej vnučiek užovku „trpezlivo nalákal do 5 litrovej zaváraninovej / fľaše avyniesol do lesa“, ale vrátila sa. Vošla do domu aovinula sa okolo nohy stola. Poetka sa pýta: „Je to tá istá? Iná? Musia byť niekde / aj mladé hady. Mám tu ešte bývať?“ (s. 19). Dom, ktorý bol predtým domom sveta, je teraz domom srdca, ba čo viac: „had vsrdci je tajomstvo“ (s. 38). Do tohto tajomstva vstupuje spolu so symbolickou srnou, pozerajúcou na Polárku, aby jej prisúdila atribút vedomia. Nie pasívne pozeranie na Polárku, ale aktívne pozeranie sa na Polárku, kým to dovoľujú jazyk ačas. Tak sa stajomstvom spája aj Srnková, nomen omen poetkinho pseudonymu z mladosti.
Polárka bola vstarých kultúrach považovaná za pupok sveta. Poskytovala fixačný bod pre navigáciu námorníkov či astrológov a aj umelcov, vrátane básnikov. Vstarých textoch sa môžeme dočítať, že Polárka má žiarivosť 5000 sĺnk akniha môže mať silu až 1000 škorpiónov. Tešme sa zkníh, ktoré prichádzajú, aby nám poskytovali duchovný azyl, vktorom sa odohrávazveľaďovanie predstáv. To všetko má podiel na našej vnútornej kultúre, na transformácii jednotlivcov ispoločenstiev.
Dana Podracká
