ղľáԾ
Nadčasová poézia
František Andraščík (1931 – 2001) už svojím debutom vroku 1963 dôrazne odmietol schematické myslenie, ktoré deformovalo dobový literárny vývoj. Otvorene sa prihlásil kVálkovi a kHamadovi, jeho tvorba napokon vistom období vykazovala transparentné príbuznosti sVálkovou tvorbou. Oboch autorov spájalo predovšetkým civilné videnie skutočnosti bez kompromisov a ústupkov. Andraščík takmer po celý svoj život tvoril vodlúčenosti aizolovanosti. Veľkou mierou ktomu prispel od roku 1967 jeho status invalidného dôchodcu, ktorý bol nepochybne zložitou ľudskou atvorivou skúškou, hoci sa pod umeleckú úroveň jeho poézie nepodpísal. Práve naopak, najmä básne, ktoré sú datované po páde komunizmu až do čias pred Andraščíkovým skonom, vykazujú citlivé chápanie zmenených pomerov, ich divokých nástrah anebezpečenstiev. Spoľahlivé zázemie naďalej videl vdomove, ktorý vnímal ako súčasť širšieho prírodného priestoru. Dedina pre neho predstavuje východiskovú základňu a načrtáva konfrontačnú líniu srozkývanou spoločenskou rovnováhou. Básne venované matke dosahujú mohutné pozdvihnutie v rámci celej slovenskej poézie: „tak mám rád svoju mamu, že domov nosím na rukách ispoľom islesmi / ishlasom sirén nad strechami stavísk.“ Báseň Mama sa modlí predstavuje jeden zabsolútnych vrcholov Adraščíkovej tvorby: „Civilizácie sa míňajú, ale mamy / sa úpenlivo modlia / khluchému bytiu.“ Ztýchto veršov prorocky zamrazí apravdivo sa obnaží neúprosné dno osobných súradníc ako elementárneho zdroja existenčného vnímania. Aj vbásni Panychída za babičkou vyzdvihuje tradičné pracovné činnosti, ktoré sú bytostne zviazané s ľudskou podstatou. Racionálne uvažuje „o siatí aožatve, / okyslom mlieku aotom, či chlieb je dostatočne upečený“ .
Nosnú zložku Andraščíkovej poézie tvorí empatická schopnosť, bohaté zmyslové rozpätie atichá pokora predženskou krásou. Zaznamenáva „krátku večnosť ženskej krásy“ ako jej pominuteľný, ale nehynúci obraz. Výrazný je aj sociálny rozmer jeho poézie: „Po desaťročí zúfaní asnáh / nájsť pravdu aprávo.“ Práve jeho odstup od oficiálnych literárnych štruktúr mu umožnil presne zobraziť poklesnutú tvár spoločenského systému. Výsledkom je verný obraz nerezignujúceho jedinca, ktorý nekapituluje pod nátlakom komerčnosti ahodnotového úpadku. Jeho človek zostáva hrdý avyrovnaný, aj keď sbiľagom biedy asmútku.
Odvážim sa tvrdiť, že táto knižka ašpiruje na básnickú udalosť roka, aj keď si uvedomujem prevahu kritickej ľahostajnosti vočihodnotným počinom pôvodnej poézie.
Miroslav Brück
