��������

Nestáva sa často, aby beletristi prichádzali so svojimi knižnými debutmi až po päťdesiatke. A ak sa tak stane, je na mieste určitá skepsa. Zasväteným a tým, ktorým je to celkom fuk, sa to totiž môže zdať až šokujúce, ale áno, označenie „spisovateľ“ má v niektorých kruhoch ešte stále spoločenský cveng. Takáto prvotná skepsa je pritom v prípade Juraja Kováčika a jeho zbierky poviedok V panoramatickom kine podporená aj inými typickými symptómami honby za štatútom spisovateľa – vlastnou internetovou  „spisovateľskou“ stránkou či frontálnosťou vstupu do slovenskej literatúry; veď už na jeseň bude nasledovať aj debutový román. Treba ju však – aspoň na istý čas – prekonať. Kováčikov debut totiž vyšiel v kvalitnom vydavateľstve s odporúčaním etablovaných autorov (Pavol Rankov a Dušan Dušek) a stihol sa už stať aj súčasťou tohtoročnej finálovej desiatky súťaže Anasoft litery. Zdá sa teda, že nestojí len „o“, ale aj „za“ pozornosť.  

Aká je teda samotná kniha? Dalo by sa povedať, že predovšetkým naozaj debutová – odrážajúca fázu tvorivého hľadania a skúšania rôznych žánrových rámcov. Kováčikova cesta skúšania vedie cez „rankovovské“ poviedky s tajomstvom, osudové romance, experimenty s fantastickosťou, ale aj civilnejšie podané výseky z obyčajného života, ktoré implicitne odkazujú na zásadnejší problém a vnútorné procesy protagonistov. V knihe je teda pravdepodobne viac-menej všetko, čo doteraz autor napísal, a jej názov je umne zvoleným, spätným zdôvodnením tohto faktu. Striedanie žánrov a vytváranie tematickej panorámy môže dokonca v súčinnosti s početnými metatextovými momentmi a vzájomným, intratextovým tematickým odkazovaním jednotlivých poviedok dokonca vzbudzovať dojem, že je zbierka až premysleným konceptuálnym celkom. Ak ním naozaj mala byť, nápad sa vo významnej miere rozplynul v samotnej realizácii.

Rozplývanie sa pôvodného nápadu v jeho textovej realizácii je ostatne tým, s čím Kováčik pred očami čitateľa celý čas bojuje. Početné motivické a filozofické (skôr mudrujúce) odbočky, šablónovitosť či psychologická efemérnosť väčšiny postáv, skratky a deformácie v dejových motiváciách, respektíve toporná katastrofa, ktorou sú všetky dialógy (často deklamatívne či expozičné), obsahujúce v sebe viac než tri repliky, prezrádzajú debutantské nadšenie, ale aj debutantský nedostatok sebareflexie. Naozaj, neraz sa zdá, akoby autor – v tvorivom chvate – nevedel, prostredníctvom čoho by mal ten-ktorý nápad realizovať, a tak si priebežne pomáha inými čiastkovými nápadmi a klišé. Tára tak nielen postava, ktorá tárať (asi) má (napr. starší človek, sťažujúci sa na starobu), ale tárajú takmer všetci vrátane rozprávača. Alebo inak – Kováčikovo tvorivé gesto neraz pripomína spisovateľské potácanie sa od motívu k motívu. Viackrát sa pritom stane, že je tá-ktorá pasáž vydarená – čitateľsky zaujímavá či zábavná – no nemá opodstatnenie v rámci celku. To môže spieť aj k paradoxom – už spomínaný úvodný monológ o starobe je v rámci poviedky Poznámka na okraji tým jediným, čo v sebe nesie znaky literárneho talentu a vkusu; v danom rozsahu však – tým, že ju „kazí“ aj kompozične – prispieva k všeobecnému zmaru.

V niektorých poviedkach (okrem už spomínanej ešte hlavne poviedka Na západnom fronte pokoj) je daná tvorivá črta – t. j. pachtivé vypĺňanie námetu – súčasťou celkom beznádejného tvaru, ktorým sa radšej nezaoberajme. Zamrzí ale v skupine poviedok s tajomstvom, respektíve v civilnejších polohách, kde Kováčik dokazuje, že pri subtílnejšom prístupe (najmä, keď sa postavy medzi sebou rozprávajú čo najmenej) vie vytvoriť pôsobivý obraz či zaujímavo zachytiť vnútorný stav človeka (záver poviedky Prázdna stránka), pričom zároveň otvára zaujímavé interpretačné možnosti. Vkladaním banálnych, arbitrárnych, klišéovitých, zbytočne explicitných či lacno bombastických momentov totiž na týchto textoch doslova pácha sabotáž.

Pravdaže, uvedené prvky – úmyselné či neúmyselné – nie sú tým jediným, čo žánrovo a tematicky rôznorodé poviedky (resp. ich väčšinu) spája. Súvislosti možno vnímať aj na tematickej úrovni. Návratným javom je predovšetkým pocit výrazného sklamania zo života, vyplývajúceho z deziluzívnej skúsenosti s plynutím času. Výrazná časť Kováčikových hlavných postáv pochádza z rozvrátených rodín a manželstiev, pričom je ich súčasnosť poznačená výraznou osamotenosťou a problematickým, respektíve chladným vzťahom s okolím, o ktorom, ako to v slovenskej próze tradične býva, „vie svoje.“ Ak sa ich stav materializuje v úplnej citovej vyprahnutosti, zobrazenej bez emocionálnych fanfár, výsledok nie je bohvieako zásadný, ale ani neirituje. Ak sa ale prejde k zložitejším emocionálnym čí myšlienkovým poryvom, spravidla je z toho ťažký modelový gýč. Kováčik sa pritom neraz nevyhne vyplakávaniu, zle skrývanému za odosobnené pózy.

Sklamanie postáv z vlastného života sa zároveň instantným spôsobom a absolutizujúco rozširuje na celú (povrchnú, chladnú, flexibilnú) spoločnosť, nebrániac sa ani apokalyptickým víziám: „Sme rozmaznaní, skazení, leniví, v nič neveríme, v nič nedúfame. Musíme padnúť, je to nevyhnutné“ (s. 65). Táto absolutizácia, pravdaže, funguje aj časovo – oproti beznádejne „nedobrým časom, ktoré tak skoro ani lepšie nebudú“ (s. 135), tak v autorových prózach významné miesto nadobúda minulosť, ktorá – ak už nebola objektívne lepšia – bola aspoň plnšia, autentickejšia, a najmä romantickejšia. Práve v dávnej minulosti postáv sa pritom zvykne skrývať niečo, čo túto romantiku osudovo preťalo – keď to nie je smrť či dokonca vražda, sú to aspoň nenávratne narušené vzťahy medzi rodičmi. Podobným autorsky lenivým fatalistickým determinizmom je presýtená celá kniha.

Kováčik je „debutový“ aj štylisticky. Sľubný, pretože očividne dokáže napísať kvalitnú, sugestívnu vetu, odsek či stranu, ktoré majú svoje hlbšie štruktúrne opodstatnenie. Dôkazom je časť, na ktorú na obale knihy upozornil Dušan Dušek, alebo stvárnenie letu špinavej vreckovky nad Dunajom v závere poviedky Prázdna stránka – motívu, ktorý by sa tak ľahko stal obyčajným gýčom. Ale čo z toho, keď sú tieto časti miestami beznádejne obklopené množstvom arbitrárnej „ukecanosti“ a tá príliš často prerastá práve do toho gýču. Keď sa zase Kováčik snaží o nejaký vlastný rukopis, najčastejšie sa snaží akosi priveľmi. Tak je to aj pri neustálej snahe o vytváranie plastických obrazov podrobnými opismi. Jedna vec je to, že tieto miesta sú – podobne, ako kadečo iné – zvyčajne odpojené od celku (bez prieniku do kompozičného plánu, respektíve do charakteru postáv) a teda vlastne aj zbytočné.

Juraj Kováčik sa svojím prozaickým debutom zaradil k autorom, ktorým nechýba ambícia, ani vkus, no aj tak slúžia predovšetkým na dopĺňanie počtov v rôznych literárnych súťažiach. Zvyčajne preto, lebo ich ambícia v sebe nesie silnú neumeleckú pachuť, a ako taká priam zákonito smeruje k vyprázdnenosti (zbytočnosti) či dokonca práve k nevkusu. Pravda, Kováčikova prvá zbierka poviedok ho v rámci tejto početnej skupiny stavia skôr k tomu pozitívnejšiemu – k autorom a autorkám, ktorých tvorba neponúka veľa hlbších (umeleckých či myšlienkových) stimulov, ale ani „neurazí“. Inými slovami – ide o knihu, na ktorej čítanie vlastne ani nie je dôvod, ale keď už, tak „sa dá čítať“.