ղľáԾ
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Lucia Virostková
Oknihách sa často vraví, že dokážu tvoriť svety svojho druhu. Snáď stačí lenvedieť umne ichposkladať, odkryť ichformujúce princípy. Keby sme sapokúsili predstaviť sisvet, určujúce kontúry sveta tohto rozprávania o„veľkej svetovej politike“, vstupovali bysme dopriestoru, kdetakmer bezhranične dominuje, takmer zkaždého miesta vyžaruje „vôľa kmoci“, potreba mať moc. Strácať ju, znamená strácať iochranu pred atakmi ostatných, čakajúcich viac-menej len na príležitosť, vhodný čas uchmatnúť si čosi znášho koláča, znamená to, stávať saslabým, atu sú slabí pohlcovaní, pozvoľne vyciciavaní, požieraní mocnými. Akto bychcel byť slabým? Ztýchto dôvodov tento svet nemôže byť bezmoci, je vňom vlastne pre všetkých nevyhnutná, jecieľom, ktorému treba podriaďovať svoje kroky, cieľom, čo ich i, takpovediac, posväcuje. Tieto myšlienky ukrývajú, privádzajú kďalšej – akoby sapotreba moci rodila zostrachu, zobavy pred druhými, pretože onich naisto vieme, že vpodstate si nás chcú úplne podriadiť, aknie zničiť, bezpardonu zmapy sveta vymazať.Som náchylný veriť predstavenému, bludnému kolobehu moci (inak nazývanému ajpolitika. Vieme vlastne, že takfunguje.)
Autor, náš „sprievodca“ týmto nemilým svetom, okrem iného významný americký politológ, najmä však strategický prognostik a analytik nám hopredostiera (tým rovnako i utvára) predovšetkým z perspektívy apotrieb najmocnejšieho aktéra prastarej hry očo možno najväčšie sústo. Akoiste tušíme, sú ním Spojené štáty – jediný súčasný, celosvetový hegemón, politické a ekonomické, avšak „nezamýšľané impérium“. Sledujeme svet vo vzťahu knim - centra, zktorého náš „sprievodca“ vychádza, aby sanapokon k nemu vždy vrátil. (Orientácia knihy naamerického čitateľa jezrejmá, a tak mimiestami unikal význam tohto prekladu preslovenského čitateľa.) V rade geopolitických analýz aprognóz jednotlivých regiónov sveta tak môžeme sledovať rozvíjanie, konkrétne špecifikácie prvoradého (národno-strategického) záujmu knihy: Nedovoliť ostatným aktérom hryzaujať pozíciu najmocnejšieho. Najúčinnejším spôsobom, ako todosiahnuť, má byť stratégia vytvárania audržovania tzv. „mocenskej rovnováhy“, ktorá v skratke spočíva vpodpore slabších, abymohli tvoriť protiváhu silnejším, to však lenpreto, aby bránili silnejším ešte viac zosilnieť. Príliš mocní sú vždy iprenajmocnejšieho príliš nebezpeční, príliš mocní sú vlastne už nepriatelia.
Náš „sprievodca“ veľmi dobre chápe jednotiaci princíp vedenia afungovania politiky, dokladá hoslovami jedného z predsedov vlády Británie zčias, keď bola ešte svetovým impériom (z nich mitak trocha avlastne doslovne behá mráz pochrbte): „Nemáme večných spojencov anemáme anitrvalých nepriateľov. Naše záujmy sú večné atrvalé aotieto záujmy smepovinní dbať.“
