ղľáԾ
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Reportérske cesty po stopách svojich obľúbených umelcov, najmä spisovateľov amaliarov, začal Drahoslav Machala podnikať od polovice 70. rokov uplynulého storočia. Kniha zprvej cesty Reportér Hemingway (1980) bola ojeho spisovateľskom idole a dnes ju môžeme zaradiť ku klasickým avmnohých polohách (bohatá dokumentárnosť spojená sreportážnou autentickosťou) neprekonaným dielam slovenskej literatúry faktu. Vrámci cyklu Veterné topánky smeroval Machala najprv do slnečnej francúzskej Provance, kde hľadal anachádzal stopy predovšetkým po maliarovi Vincentovi van Goghovi aspisovateľovi,aviatikovi Exupérym, ktorý mu bol nielen svojou odvahou, ale iľudskou nezištnosťou predobrazom nášho slovenského Ikara M. R. Štefánika. Veterné topánky I. ǻپٳܱdz Kniha oProvance vyšli vroku 1988 atrocha nezaslúžene sa im ušlo málo kritickej ičitateľskej pozornosti. Veterné topánky II. ǻپٳܱdz Kniha oTaliansku (2004) majú charakter zasväteného sprievodcu po krajine aobohacujúcich slovensko-talianskych historických akultúrnych kontaktoch.
Veterné topánky III. ǻپٳܱdz Kniha oRusku majú charakter dobrodružstva Machalovho reportérskeho poznávania osudov ruských spisovateľov, predovšetkým M. Bulgakova, B. Pasternaka,I. Erenburga aM. Cvetajevovej. „Keď sa Rusko ocitlo vmorálnej alebo spoločenskej kríze, keď zlyhali jeho vodcovia, osobitne politici, nasadzovali sa ruskí spisovatelia, ktorí ako proroci vedeli udržať vnárode nádej, ideu avíziu, kvôli ktorej sa oplatilo žiť“, definuje Machala hneď vúvodnom texte knihy Čím je pre nás Rusko vnímanie týchto spisovateľov. Vo svojich reportážnych portrétoch sa sústreďuje predovšetkým na okolnosti ich života, na podmienky vktorých (často sú to kruté asurové podmienky stalinistického režimu) vyrástli na veľké tvorivé iľudské osobnosti. Preto sú ťažiskom jeho knihy portréty Bulgakova (Len nestratiť dôstojnosť), Pasternaka (Umelca lieči iba umenie), Erenburga (Vernosť srdcu, vernosť osudu) aM. Cvetajevovej (Pokus ožiarlivosť). Kním možno priradiť aj portrét „patriarchu ruskej literatúry„ V. Šklovského (Energia omylov), ktorého teoretické práce mali v 60. rokoch veľký vplyv aj na vtedajšiu generáciu slovenských prozaikov. Azo svojich početných novinárskych ciest do vtedajšieho Sovietskeho zväzu vyťažil Machala izaujímavé aveľmi živé portréty B. Okudžavu, N. Dumbadzeho aČ. Ajtmatova. Osobitnú pozornosť si zaslúži text Solženicynova cesta kNobelovej cene. Je presnou asugestívnou rekonštrukciou cesty, ktorou sa, zásluhou reportéra Kultúrneho života Pavla Lička, dostal rukopis jeho románu Rakovina zRuska na Západ – aaké tragické dôsledky to malo na osud P. Lička ajeho rodiny (i ako rýchlo sme všetci na to po roku 1989 zabudli).
Machalova Kniha oRusku má ešte jeden zaujímavý aakoby „nechcený“ rozmer: tým, že vportrétoch Bulgakova, Bunina, Pasternaka, Cvetajevovej, Šklovského rozsiahlo charakterizuje icituje ich tvorbu, slovenskému čitateľovi opäť pripamätúva ich dielo, jedinečné Bulgakovove či Buninove romány, ktoré sa takmer naraz vytratili znášho kultúrneho obzoru, hoci mojej prozaickej generácii zpolovice 60. rokov uplynulého storočia priniesli toľko literárnych zážitkov a podnetnýchinšpirácií. Pri čítaní tejto knihy som pocítil, aká bola zbytočná táto naša dobrovoľná strata ruského „literárneho obzoru“ aako prítomnosť týchto inových ruských autorov na našom knižnom trhu mohla produktívne pôsobiť ina vkrážoch postmodernizmu uväznených autorov novej literárnej generácie na Slovensku.
Avtejto súvislosti mi nedá uviesť aktuálny dôvetok ktejto recenzii: práve keď vyšla Machalova Kniha o Rusku, bol som na medzinárodnom knižnom veľtrhu vBudapešti. Jeho prominentným hosťom bol kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov (Machala ho portrétuje vpríspevku Moderný šamanizmus masovej kultúry), ktorého staršie slávne inové romány vMaďarsku vychádzajú vďalších vydaniach ana otvorení veľtrhu mu maďarský prezident L. Solyóm udelil Dôstojnícky kríž Radu Maďarskej republiky. Tak si národy, ktoré osvojej kultúrnosti len jalovo netárajú, dokážu oceniť skutočné literárne hodnoty.
Anton Baláž
