ղľáԾ
František Švantner: Nevesta hôľ
Zvolen: Sol Noctis, 2021
František Švantner, jeden znajvýznamnejších anajoriginálnejších slovenských prozaikov minulého storočia, vydal Nevestu hôľ vroku 1946. Od tohto času už uplynulo veľa rokov anajmä mladá čitateľská generácia už stráca (prípadne už aj stratila) kontakt sklasickou slovenskou literatúrou. Ztohto hľadiska je veľmi chvályhodné, že vydavateľstvo Sol Noctis sa podujalo na komerčne riskantný vydavateľský krok avydalo toto vrcholné dielo slovenského naturizmu.
František Švantner vydal počas svojho krátkeho života (1912 – 1950) viacero vynikajúcich próz, znich sú určite najznámejšie prózy zozbierky Malka a„román“ Nevesta hôľ.
dzá Nevesta hôľ sa považuje za hraničný bod, za vyvrcholenie slovenského naturizmu ako literárnoestetickej ifilozofickej koncepcie. Tento román plný imaginatívnosti, iracionalizmu arozličných náznakov vyvolával astále vyvoláva mnohé interpretačné problémy. Aj dnes ešte zostáva rébusom pre mnohých čitateľov, ale aj literárnych vedcov. Je úplne zrejmé, že Nevesta hôľ má veľký potenciál interpretačných možností, ažiadne konečné riešenie vlastne neexistuje. Je to podľa mňa veľmi dobré, pretože čitateľské interpretácie, aj keď môžu byť nadinterpretáciou, prípadne podinterpretáciou, umožňujú neopakovateľný čitateľský zážitok. Ak čitateľ stextom nedokáže nadviazať kontakt, knižku môže pokojne odložiť.
Pri čitateľskej recepcii Nevesty hôľ je nutné odložiť realistický kód, treba ju čítať scitom pre veľkú asociatívnosť anechať text pôsobiť vtejto rovine ako text na rozhraní poézie aprózy. Alebo – čo je oveľa náročnejší prístup – je možné (ako to dokazujú rozličné analýzy literárnych historikov) čítať text racionálnym prístupom adešifrovať množstvo kultúrnych, mytologických anáboženských symbolov, ktoré sa vňom nachádzajú.
Relatívne obsiahly text má oslabenú fabulu, po jeho prečítaní ju môžeme vcelku bez problémov vzákladných kontúrach prerozprávať, ale pri čítaní takýto dojem nemáme. Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom subjektívneho rozprávačavprvej osobe. Dejové partie majú vdôsledku narušenej kauzality charakter mozaiky, prepletajú sa s množstvom lyrických evokácií prostredia, prípadne aj dejových zložiek. Vnaturizme prenikla poetickosť prostredníctvom uplatnenia rozličných štylistických prvkov do všetkých kontextov diela (teda do evokácie prostredia, deja avkonečnom dôsledku najmä do témy).
Dejová línia má reálny podklad. Mladý hájnik Libor, ktorý ako chlapec opustil rodné Prietržiny, aby odišiel do mesta študovať, sa po desiatich rokoch vracia. Dostal vrodnej dedine miesto hájnika. Vracia sa zlásky kprírode, krodnému kraju, ale najmä sa chce vrátiť ksvojej dávnej láske zdetstva, kpočernej dievčine zprietržinského mlyna Zune. VPrietržinách sa však stretáva so Zunou, ktorá sa zreálnej dievčiny zmenila vtajomnú, rozprávkovú, mýtizovanú ženu patriacu všetkým, najmä horám, ale určite nie Liborovi. Libor má vľúbostnom vzťahu kZune príliš veľa tajomných súperov. Po reálnom vstupe do príbehu sa situácia mení, Libor žije ako prírodný človek astýka sa spostavami, ktoré srealitou veľa spoločného nemajú. Minulosť, mýtizovaná, neraz zakomponovaná do archaických mýtizovaných predstáv rozprávača, sa prelína sprítomnosťou.
So zrodením Zuny je spojená tajomnosť – podľa ústneho podania znásilnili štyri ruské kniežatá jej matku, mlynárku, ktorá ich zabila. Kto boli tieto kniežatá, sa nikdy reálne nedozvieme. Text románu vznikal na konci vojny, reálne vojnové udalosti sa vňom nezobrazujú, ale hrôzy vojny asmrť sa vsymbolickej rovine zobrazujú často. Podľa niektorých interpretov aj tieto kniežatá symbolizujú vojnu asmrť.
Svet rozprávok, povier, ľudových mýtov, azda aj ľudového vnímania reality, reprezentuje najmä vlkolak ako trojjedinná „postava“ – vlk, túlavý vojak, vlkolak. Šútovec tvrdí: „Vlk zčloveka, teda vlkolak, je zoomorfným pomenovaním vojny. Archémou tejto personáže je teda vojna aešte hlbšie akonzekventnejšie: smrť.“
Postava, ktorá vie niečo ozrodení Zuny ao osudoch zavraždených kniežat, je Tavo, škuľavý aryšavý boh všetkých ožranov. Prírodný človek, uhliar, žijúci vhorách a stretávajúci sa sLiborom. Stouto postavou sa neraz spája evokovanie delirantno-halucinačných predstáv, ktoré zažíva zväčša pod vplyvom alkoholu spolu sLiborom. Aj on má nároky na Zunu, ale ani jemu nie je súdená.
Príbeh sa odohráva vhorskom prostredí aje do neho zakomponovanej aj veľa kresťanskej symboliky. Napríklad opozícia Veľkého zvona, hory, teda niečoho vysokého, azda nebo, aKotliska, priepasť symbolizujúca peklo. Príroda je personifikovaná aantropomorfizovaná, nie je evokovaná prostredníctvom realistického senzualizmu, ale pocitovo.
Motivácia prebiehajúceho príbehu mala ľúbostný, erotický základ. Napriek tomu, že Liborove asociácie asny sú štylizované videalizovanej lyrickej podobe, príbeh sa končí vlastne tragicky. Libor Zunu nezískal astotožnil sa sTavovými slovami: „Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu iľúbosť, preto sa snimi už dávno zasnúbila. Anevolila zle. Či myslíš , že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť, je zmeraná iba smrťou?“ (s. 253)
Švantnerov román Nevesta hôľ je tajomným skvostom slovenskej prózy, apreto ho môžem čitateľom aj po rokoch len odporučiť.
