��������

Ak si jeho knihy diskusných rozhovorov zoradíme vedľa seba, pri bližšom pohľade sa nám otvorí fascinujúci obraz slovenskej „oral history“, podávajúci svedectvo nielen o charakteroch, osudoch a životných príbehoch predstaviteľov našich elít, ale aj o pohnutých udalostiach tzv. veľkých a malých dejín v širšom kontexte. Je zjavné, že Štrasser sa dokáže svojim respondentom umne dostať pod kožu a tí občas nevoľky odhalia pred verejnosťou aj čriepky starostlivo utajovaného osobnostného profilu.

So šarmom a vtipom

Grigorij Mesežnikov, ďalší Štrasserov diskusný knižný partner, nič utajovať či naznačovať nemá v úmysle. Známy slovenský politológ, sčítaný politický analytik a už desaťročia brilantný komentátor nášho politického diania, prezentuje čitateľovi už od prvej stránky knihy s názvom Bol som na zozname vraha zo Zámockej svoj bohatý verejný i súkromný život ako na otvorenej dlani. O svojom detstve v sovietskom Rusku, o zaujímavých dobových reáliách, návšteve strednej školy v rodnom Oriole a o neskoršom moskovskom vysokoškolskom štúdiu na Lomonosovovej univerzite rozpráva so šarmom a vtipom takmer nezúčastneného pozorovateľa, ktorý brežnevovské obdobie politickej, duchovnej či kultúrnej stagnácie krajiny v sedemdesiatych rokoch minulého storočia akoby ani veľmi nepociťoval („Moskva so svojimi divadlami, koncertmi, kníhkupectvami, galériami – to bola moja sloboda.“).

Na rozdiel od petrohradského rodáka, aktuálne šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, dnes naturalizovaného Holanďana Daniela Raiskina, ktorý si ako dvadsaťročný mladík v jednej chvíli jasnozrivo uvedomil, že v sovietskej krajine nechce a nedokáže viac žiť, príchod mladého Mesežnikova po absolvovaní moskovského štúdia na Slovensko bol viac-menej dielom naoko banálnej, melodramaticky znejúcej náhody: v Moskve sa počas štúdií zoznámil so slovenským dievčaťom, preskočila iskra, oženil sa, splodil dieťa – a bolo rozhodnuté. V roku 1981 sa s celou rodinou presídlil na Slovensko. Našťastie pre nás.

Bez slovných barličiek

Griša Mesežnikov totiž ani náznakom nie je „človekom hromadného výskytu“. Jeho komplexný pohľad na svet, najmä na politický vývoj v Rusku a súčasnú medzinárodnú situáciu, charakterizuje vzácna, doslova radikálna priamočiarosť, ktorá nepripúšťa pre našinca typické vyvažovanie úvah slovnými barličkami typu „na druhej strane“, „zároveň však“, „treba vziať do úvahy“ ������ǻ�. Mesežnikovov názor na kľúčové dejinné udalosti, ktoré sa v našej i svetovej histórii teraz i v nedávnej minulosti odohrali, resp. na dôsledky, aké  tieto udalosti pre ďalší vývoj spoločnosti budú mať, je krištáľovo čistý a nepodlieha žiadnym autorským pochybnostiam. Tento postoj presvedčivo dokumentujú už názvy jednotlivých kapitol knihy, kde žiadna ambivalencia neprichádza do úvahy („Únos prezidentovho syna bol akt štátneho terorizmu“, „Rusko je horda“, „Súčasné Rusko je etnoimperialistická autokracia“, „Putinovské Rusko musí od Európy oddeliť železná opona“, „Ničenie Ukrajiny nemôže ostať nepotrestané“, „Bol to pogrom“ ������ǻ�.) Pravda, čitateľ by mohol namietať, že o tom, čo sa na Slovensku dialo v deväťdesiatych rokoch, nepotrebujeme práve Mesežnikovovo svedectvo; tie predsa podrobne popisuje zopár Štrasserových respondentov v jeho predchádzajúcich knižných rozhovoroch. Lenže práve v spätnej konfrontácii s utrpením dnešnej Ukrajiny vyznieva strašná Mečiarova doba zvlášť hrozivo, doslova ako predtucha a memento alternatívneho domáceho vývoja.

Škoda, že Štrasserov text nezverejňuje úsmevný príbeh o tom, ako sa Grišovi Mesežnikovovi po roku 1989 podarilo rýchlo a úspešne vyvliecť zo sovietskeho občianstva; naši ruskí expatrioti by o svojich trampotách s týmto aktom vedeli rozprávať...

Kniha sa začína i končí citátom epigramov Tomáša Janovica, z ktorých ten druhý je mrazivo aktuálny: „Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.“ Prezident Inštitútu pre verejné otázky, sedemnásobný otec rodiny Grigorij Mesežnikov, náš slovenský spolupútnik, vzácny a charizmatický člen domácej komunity vzdelaných a uvedomených občanov, robí pre to, aby ľuďom začalo svitať, maximum.