ղľáԾ
Peter Jaroš – nedočítaný autor
Na základe doterajších kritík afám otvorbe Petra Jaroša zo 60. rokov si možno oňom ako autorovi vytvoriť dve podobenstvá: Dobová literárna kritika, aby zakryla svoju krátkozrakosť, vymyslela príbeh o mladom mužovi, ktorý len čo sa dozvie, že vobchode sa objavili obleky znových látok anových strihov, okamžite si beží jeden kúpiť, apotom sa predvádza, ako mu padne. Po vyjdení Tisícročnej včely ho zmenila na príbeh o človeku formátu XXL, ktorý vošiel do obchodu s konfekciou bežných veľkostí, atam si skúša aprimeriava najrôznejšie obleky – supermoderné, ale aj hybianske kroje –, ale keďže sa mu nič nehodí – veľkosťou ani štýlom – znechutene zobchodobazára vychádza, až si napokon vTisícročnej včele sám ušije oblek na svoju mieru aj vkus – dostatočne rozmerný aj podľa temperamentu pestrý, či možno až excentricky bizarný. Táto alegória isteže všeličo vystihuje, ale vnucuje predstavu, že P. J. = Tisícročná včela, atým, čo bolo predtým, sa vlastne už netreba zaoberať. Ale možno ho vidieť aj vinom podobenstve: ako nahého morského raka, ktorý putuje po morskom dne, aaby zakryl svoju zraniteľnú nahotu astal sa menej nápadným, obkladá svoje telo všetkým, čo cestou nájde – a to všetko, čo má na sebe “nahádzané”, teda nie je len dôkazom “chameleónstva”, ale aj svedectvom ojeho zraniteľnosti, ba aj oceste, ktorou prešiel... Pravdaže, každé prirovnanie – ako nás upozorňuje už dávnodávny Aristoteles – vždy pokrivkáva za skutočnosťou, či ako hovoríme dnes: falzifikuje ju... No zdá sa mi, že táto tretia predstava, ktorú som si privolal pre túto príležitosť, je najakceptovateľnejšia (inak by som sa ju neodvážil vyrozprávať). Vidím na todva dôvody: po prvé preto, že zodpovedá faktu, spočívajúcemu vtom, že P. J. ani vTisícročnej včele, ani vtom, čo napísal po nej neprestal byť autorom zvedavým aneustále meniacim svoj rukopis; po druhé preto, že nás stavia pred nutnosť znovu si položiť otázku: ako to teda bolo stým Jarošovým “experimentátorstvom” či “mechanickým preberaním západných mód”? Túto otázku nám vracia pred oči aj toto znovu- aspoluvydanie kníh á (1966) aPutovanie knehybnosti (1967). Aj keď dnešná bohatšia čitateľská skúsenosť stzv. modernisticky experimentálnou (napr. s novým románom) aj spostmodernistickou prózou všeličo z “textovej príkrosti” týchto Jarošových diel už zjemnila asprehľadnila, nemôžeme sa tváriť, že si ju vsúvislosti stouto knihou nekladieme.
Dnes, keď som už dokončil kapitolu opróze 60. rokov do svojich dejín literatúry, by som vám mohol rozprávať osvojom zabávaní sa na tom, ako si vtedajšia kritika, ktorá mala oči zaslepené “epickou totalitou”, “komplexným obrazom človeka”, “spoločenskou realitou”, “osobnou skúsenosťou”, “životnou pravdepodobnosťou príbehu” atď. nevedela spo každej knihe iným Jarošom rady, ba ako nedokázala prečítať ani základný zmysel niektorých príbehov. No namiesto toho vám ponúknem niekoľko možností, ako možno Jaroša čítať aj inak, prospešnejšie, ba dokonca vari aj celkom “zrozumiteľne”.
*
Včasti, ktorú mi z môjho uvažovania o “mladom Jarošovi” uverejnili vzborníku Život adielo Petra Jaroša (2003), som sa snažil ukázať, že nosnou témou jeho próz zo 60. rokov bolo skúmanie príčin, prečo zlyhávajú pokusy súčasníka spoznať svoju autenticitu ako nevyhnutný predpoklad možnosti naplneného života. V dvoch novelách á Jaroš nezvažuje len vraždami poznačený život otca so životom jeho syna, ktorý sa nedokáže nijako brániť voči narastajúcemu odcudzovaniu sa manželky, permanentnú možnosť ohrozenia šťastného života detí zo strany vraždami poznačených detí aneustále ocitanie sa všetkých postáv vkritických stavoch náchylnosti ublížiť najbližšiemu človeku, ak sa neporozumenie aodcudzenie stávajú neznesiteľnými. Cez príbeh Rajnoka-Puchallu zvažuje anastoľuje možnosti žitia človeka so zločinom as pocitom viny, čo sa ukáže byť jednou zhlbinných tém čias (stačí ak si spomenieme na prózy D. Mitanu či L. Balleka). Chce nás ním vystríhať, že neochota priznať sa ktakým závažným trestným činom, akým je vražda či zabitie (ale vpozadí je aj nevera!), odsudzuje takéhoto človeka na stupňujúcu sa úzkosť ajeho chorobná podozrievavosť si robí rukojemníkov aobete práve znajbližších. Groteskné zveličenie slúži autorovi na zviditeľnenie obludnosti takto “ontologizovaného” zla vnás, aby sme sa konečne zamysleli sami nad sebou aprestali sa alibisticky vyhovárať na životné/spoločenské okolnosti. Mysteriózny autajený príbeh starého Puchallu je alegóriou otom, že keďže postava pre svoj žitý materializmus nemá šancu na Dostojevským ponúknuté východisko cezpriznanie viny a zmierenie sa sbožskou aj svetskou autoritou, zostáva jej len alternatíva existencialistického zhnusenia zo seba samého, zktorého môže byť “východiskom” len sebazničenie. Mátožná vražda/ samovražda ústrednej postavy (pričom sa nedozvieme, čo sa vlastne stalo!) je nielen fyzickou likvidáciou postavy, ale aj symbolickým zničením jej prízračného druhého vedomia (postava myslí cez “my”) azúfalým rituálom sebazničenia spôsobu života, ktorý viedol ktakémuto odcudzeniu sa postavy svojej ľudskej prirodzenosti.
Ale Jaroš, pravdaže, aj tu naháňa prinajmenšom troch zajacov naraz, ktorých sledovanie rozptyľuje asústredenie sa na jedného odvádza pozornosť od tých ostatných. Veľmi dobre vedel, že svoju predstavu ozlobe egoizmu včloveku nemôže vyrozprávať ako názorné exemplum či pokojne poučujúce podobenstvo. Preto ho inscenoval ako mystérium odohrávajúce sa – metastázovite nezbadane – uprostred bežnej anavonok pokojnej súčasnosti. Nezvyklá rozprávačská perspektíva (vktorej sa napríklad “ničnehovoriace” posledné stretnutie Ozerského sPuchallom musí(!) prerozprávať trikrát) nás môže mýliť až dovtedy, kým ju nezačneme od/čítavať ako signál nepriehľadnosti bežného, banálneho života azároveň nemožnosti obsiahnuť ho textom. Ale to sa nám podarí až vtedy, ak pozorne prečítame rámcujúce epizódy spoštárom: vnich sa názorne predvádza, ako je táto zobrazovacia technika schopná zachytiť len vonkajšie detaily mechanicky sa opakujúceho diania, ale skutočný život – vnútorné ľudské drámy – zostávajú mimo zorného uhla. Stým, že by si niekto všimol toto humorné, priam parodické traktovanie poetiky “nového románu”, som sa dosiaľ nestretol. Problém je vtom, že Jaroš “nadužíva” tento zobrazovací postup protismerne: raz na už spomínané nadmerné evokovanie banality povrchu života; raz na groteskné zveličenie útrap vedomia, ktoré sa vydalo na cestu zrady svojej ľudskej prirodzenosti. Voboch prípadoch však ide ojemnú groteskovú iróniu voči vlastnému výrazu, na ktorú nie sú naše uši navyknuté. Jarošov “ťažkopádny” text sa totiž potuteľne u(vy)smieva nielen znefunkčnosti pedantského opisu povrchu života, ale aj zo zlyhávania jeho/nášho (cez “myrozprávanie” vprvej časti nás do spoluúčasti na ňom zaťahuje!) voyeurskeho úsilia pristihnúť život ačloveka “in flagranti”. Tu jednoducho snaivným “zážitkovo/realitným” čítaním nevystačíme – text nám vňom zostane, ako to musel už vtedy konštatovať jeden zuznávanejších kritikov – áԲ. Vnašich zemepisných šírkach sa otakýchto “vnútrotelových” (autotelických) pohyboch textov takmer vôbec neuvažuje, hoci práve znich sa rodí postmoderné poznanie oapriórnosti každého “diskurzu” (štýlu), apreto aj “nevhodnosti” – ako som to nazval – každého slova, aké si zvolíme, voči realite...
*
Vďaka konvencii “ideologického čítania” zostala priam neprečítaná skutočná téma Putovania knehybnosti. Už autor záložky (a po ňom aj monografista V. Timura) nás navádzajú, aby sme príbeh “detektívneho romániku” Opojenie čiže Nagasenov kameň múdrosti, čítali ako jednoduchú alegóriu na dobu totality (doslova ako grimasu nad spoločenskými pomermi svládou jednej strany, zaujímavým groteskno-parodujúcim obrazom reálnej absurdity). Atakéto čítanie si vedelo nájsť aj svoju “potravu” (starý Nagaseno – manipulátor sľuďmi, priam ÚV strany; slávnosť na jeho privítanie – paródia na dobové honosné privítania oficiálnych návštev atď.). Ale je to naozaj takáto krátkodychá paródia na pomery? To by predsa nebolo na mieru P. J., anavyše takéto lacné “vyrábanie antitotalitných zásluh” autorovi na cti nijako nepridá...
Aký iný zmysel môže mať príbeh omárnom úsilí dvojice mladých ľudí zmocniť sa “kameňa múdrosti”, ktorý sa napokon ukáže byť falošný, ba neexistujúci? Ja som si ho prečítal ako podobenstvo ostroskotaní falošných nádejí naexistenciu “zázračnej múdrosti”, ktorá môže človeka doviesť kbohatstvu alebo bezproblémovému životu. Veď očom inom hovoria záverečné slová DEDKA: Moment...! Napĺňa ma radosťou pomyslenie, že tí dvaja obišli tak naprázdno... Viete, chceli sa ľahko dostať kprameňom múdrosti, ak nie kmúdrosti samej, ale vykopú zo zeme iba bezcenný balvan, lebo priateľova báseň už vyšla dávno tlačou aje všeobecne prístupná... (v tomto vydaní s. 269). Ak teda príbeh vniečom polemizuje sdobou, tak sjej ilúziou, že sa už našiel zaručený recept na to, ako urobiť celé ľudstvo definitívne šťastným! Všetky tie zámeny postáv, nové interpretácie predchádzajúcich udalostí, stále iné mená tých istých postáv atď., to nie je len detektívková prehnaná šaráda. Mieri sa nimi ďalej: poukazujú na postmodernou odkrytú iluzívnosť identity aneexistenciu metafyzických “prototextov”! Mieria teda do súčasnej všeobecne pociťovanej krízy identity ametafyzickej ontológie, či do ich vytrácania sa z nášho vedomia.
Askúsme si prvú časť druhej prózy (Ukrývanie potravy) prečítať nie ako “surrealistické” predvádzanie sa (kam nás zvádzal J. Števček), ale ako groteskne vyhrotenú polemiku stým, ako si vživote ivtvorbe sami znemožňujeme zažiť “pokrm reality” (v láske žiarlivosťou, vumení prázdnymi azbytočnými rituálmi). (Parodistické posmievanie zo súdobých literárnych “tiežexperimentov” by zaslúžilo osobité od/čítanie!) Adruhú (Nie neutrálny pán Joynius) ako groteskne melancholický príbeh otom, ako nás naša viera/ilúzia v možnosťľahkého ajednorazového vojdenia do stavu blaženosti fakticky vrhá do “nehybnosti”, ktorá nie je ničím iným ako vzdaním sa reálneho života asmrťou. (Skúsme si, napríklad, dešifrovať iniciály postáv, ktoré včakárni na blaženosť, posmeľujú postavu kradikálnemu aumelému riešeniu, azistíte, že za nimi môžeme nájsť všetky vedúce osobnosti avantgardy: povedzme od Lenina cez Junga až po Mandeľštama...) Vperspektíve takéhoto čítania “vymyslená” situácia omožnosti technologického ordinovania blaženosti sa nám vyjaví, ako groteskne vyhrotená polemika savantúrnymi ilúziami novoveku... (Čo pravdaže nie je všetko, ale ztoho, čo nebolo prečítané, to najhlavnejšie!) Atext ako vrcholné dielo našej katastrofickej sci-fi, ktoré prevyšuje orwelovské “satirické bájky” v tom zmysle, že pokiaľ ony pranierujú len vonkajšie dôsledky totalitarizmu, Jarošovo rozprávanie identifikuje ich zdroje priamo vutopistických základoch civilizácie a vo vedomí jej “obetí”. Ba dá sa uvažovať ešte aj o tom, či P. J. neobohatil našu súčasnú (a možno aj svetovú?) literatúru ofilozofickú mutáciu satirickej (voltairovskej) grotesky...
Prosím vás, prestaňme mladého Jaroša čítať len ako rozšafného rozprávača príbehov zo života (najmä toho vidieckeho) azačnime ho konečne vnímať aj ako hĺbavého intelektuála, ktorý sa nebojí polemizovať silúziami doby aj snašimi sebaprojekciami, aktorý sa zamýšľal nad rizikami súčasnosti anašej ľahkovernosti omnoho hlbšie azodpovednejšie, ako sme si to boli astále sme ochotní pripustiť.
Viliam Marčok
