��������

Kniha vyvolala v Portugalsku búrlivé ohlasy. Proti autorke sa postavilo množstvo čitateľov, ktorí ju označovali za klamárku. Podporila ju však odborná verejnosť a faktograficky potvrdila, že v koloniálnom Mozambiku skutočne dochádzalo k... rasizmu. Čitateľstvu v súčasnosti príde skutočnosť, že sa v knihe hovorí o násilí, rodovo podmienenom násilí a rasizme pod kolonialistickou správou krajiny, banálna, no reakcie na knihu ukazujú, že pre Portugalsko na začiatku 21. storočia takáto otvorená debata vôbec nebola bežná. Autorka písala text (aj pre intímnosti autobiografických udalostí, ktoré popisuje) opatrne a hoci sa môže zdať, že vlastne nenapísala „nič šokujúce“, pre portugalskú spoločnosť fungovalo dielo ako rozbuška.

Kniha Zápisník koloniálnych spomienok nie je reportáž ani sonda do pomerov v kolonializme, v tomto zmysle sa o vtedajšom Mozambiku veľa nedozvieme. Próza nemá ani formu denníka; autorka sa na udalosti, ktoré popisuje, díva s mnohoročným odstupom, reflektuje ho, no ostáva iba na povrchu udalostí. V knihe – zápisníku je ústrednou témou kolonialistická spoločnosť a rasizmus. Opísaná je z hľadiska bielej kolonizátorky, ktorá s dobovými pomermi nesúhlasí. Spolu s ňou sa neskôr vraciame aj do Portugalska, kde sa stretáva s nenávisťou a výsmechom Portugalčanov, ktorí ostali vo svojej rodnej krajine. Zároveň však spolu s Figueiredo objavujeme jej prebúdzajúcu sa sexualitu, popisuje chorľavé sliepky svojej portugalskej babičky aj zneužívanie strýkom, u ktorého nejaký čas žije. Pôsobí to, akoby spísala do diela všetko boľavé, s čím sa počas dospievania stretla, no keďže chcela, aby bola kniha o kolonializme, svojmu strýkovi venovala sotva tri strany, čo je pre tému zneužívania mladistvej osoby málo.

Ďalším problematickým aspektom knihy je štruktúra. Ide o autorkine autentické spomienky, no je ťažké orientovať sa v jej literárnom čase, sú to skôr impresie z obdobia mladosti. Témy krátkych kapitol na seba často nenadväzujú, v jej živote putujeme dopredu, inokedy zasa späť do minulosti bez akéhokoľvek kľúča (často si nie sme istí, koľko má práve protagonistka rokov). Knihe chýba redakčný vklad, ktorý by jednotlivé zápisy utriedil a našiel v nich systém, zároveň sa to ukazuje aj v texte. Najmä v prvej polovici knihy autorka na seba kopí vety s rovnakým obsahom aj výrazmi, ktoré neprinášajú novú informáciu ani neslúžia umeleckému zámeru. Badať to môžeme aj v rôznych kapitolách, ktoré sa venujú rovnakej téme, kde autorka píše takmer totožné vety.

Napriek veľkej miere otvorenosti próza pôsobí filtrovane. Figueiredo nám nepovie o ničom, čoho nebola priamo súčasťou, jej východiskom je často to, že bola dieťa a informácie sa k nej nedostávali (napríklad o vojne). Zároveň, pri udalostiach, ktoré sa jej dotýkali (hádzanie kameňov do jej domu pôvodnými mozambickými obyvateľmi po páde kolonializmu), nepovie takmer vôbec nič o danej situácii ani o subjektívnom prežívaní. Často sa ocitala pri dôležitých rozhovoroch medzi dospelými, no nepovie nám o nich nič, pretože im vtedy nevenovala pozornosť.

Jedným z najhlavnejších motívov je vzťah medzi otcom a dcérou. Napriek láske a pochopeniu sa absolútne rozchádzajú vo vnímaní kolonializmu a pôvodného obyvateľstva Mozambiku. Hoci to autorka nikdy otvorene nepovie (hovorí o svojom otcovi ako o kolonizátorovi), jej otec bol rasista, ktorý svojich černošských zamestnancov denne bil. Figueiredo skúma komplikovaný vzťah k otcovi, svoju lásku aj odpor a vracia sa k motívu zrady, ktorej sa voči otcovi dopustila. K tej došlo zdanlivo len iným svetonázorom, než mal jej rodič  . Okrem toho tu skúma otcovu sexualitu, no už menej sa dozvieme o tom, čo sa s jej rodičom dialo po páde koloniálneho systému. Informácie sú od toho momentu ešte útržkovitejšie a náhodnejšie. Čítanie knihy je preto ako pohybovanie sa v labyrinte spomienok, ktorý má veľa slepých uličiek a zatarasených ciest.

Pri slovenskom vydaní oceňujem pridanie troch predslovov (autorkin, Pauliny Chiziane a Josého Gilu), ktoré sa snažia priblížiť čitateľovi kontext. Text mozambickej prozaičky P. Chiziane je odkazom samotnej autorke plný priateľstva, pochopenia a kolegiality napriek tomu, že jeho autorka pochádza z „opačnej strany barikády“.Vyslovuje Figueiredo vďaku za reflektovanie nielen koloniálnych pomerov, ale aj otvorené písanie o ženskej sexualite. Zásadnosť diela môžeme preto skôr vidieť v jeho sociologickom a historickom význame než literárnom.