ղľáԾ
Miniatúra (ako výjav, iniciála, lišta či nadpis) je pôvodne knižná maľba v textoch stredovekých rukopisov. Prvotným tvorcom miniatúr bol pisár – knižný maliar. Scenáristka spisovateľka Zuzana Mojžišová siahla po literárnej podobe žánru miniatúry v ostatnej zbierke Kristus iné miniatúry. Tento drobný formát si vyhliadla ako protipól k veľkému žánru akým je román, pričom miniatúra ponúkla autorke priestor na osobnú, komornú výpoveď.
Zbierku tvorí štyridsať „mini“ poviedok, každá z nich je doplnená kreslenou miniatúrou. Tie zachytávajú rok ľudského života v častiach rozdelených na obdobia uzavretého cyklu – zima, jar, leto, jeseň opäť zima –, ktorý je kompozične rámcovaný poviedkami Ždz ť. V oboch autorka bilancuje. Poviedka Ždz je originálnou enumeráciou výpovedí ženského subjektu („Približne dvetisíc sedemstokrát vošla do školy. Jedenkrát bola na didžine. Možno aj 1457-krát jej krása vzala dych.“), pri ktorej čitateľ uvažuje, čo z výpovedí sa môže skutočne približovať reálnemu počtu. V poviedke ť opätovne operuje s enumeráciou, tentoraz priamo vyzýva čitateľa k dialógu s mužským subjektom. Tematicky texty nemajú homogénny charakter. V mnohých z nich sa však dajú odčítať aktuálne spoločenské problémy ako vojnový konflikt v Ukrajine (Kristus), sociálna nespravodlivosť (á, dzáԴ), komercia (áč), osobné prežívanie smútku, osamelosti (Mamka, Snehuliak, Prah) či falošný tradicionalizmus (ձľDzԴčá) a objavujú sa v nej aj poviedky fantazijného charakteru (ýٲ, ŕ첹Ա). Autorka experimentuje zároveň s formou poviedok – text v podobe ankety (Anketa) či filmového nakrúcania (Free). Prózy reflektujú plynutie času, cez priezor žánru Mojžišová nazerá na vlastnú každodennosť, zachytáva prítomné okamihy, odzrkadľuje náš svet konanie, resp. dianie v ňom, vykresľujúc situácie, ktoré vyúsťujú do absurdity či poetického prežívania.
Viaceré poviedky sú dedikované autorkiným obľúbeným spisovateľom, umelcom, tehotnej utečenke z Mariupolu či tradičným slovenským ľudovým obyčajom (Lewis C., Jean-Paul S., Oscar W., Mariana Višegirská, Benedek F., Franz K., Terry P., Alfred H., Gertruda S., Guy de M., Edvard M., Ema Č., voľakedy M.), ktoré dokresľujú spisovateľkin zmysel pre fantazijnú hravosť, nonsens či spravodlivý hnev. Vo viacerých z nich je možné nájsť intertextové odkazy. V jednotlivých textoch sa striedajú typy rozprávačov, ako aj ľudskí (miestami obskúrni) protagonisti so zvieracími postavami (najmä hmyz: komár, mucha, modlivka, kutavka), ožívajú tu aj neživé veci. Zvieracie postavy vystupujúce v textoch sa zdajú charakterovo priateľskejšie, „humánnejšie“ ako tie ľudské. Autorkin smútok, emócie, odpor voči netolerancii strate vľúdnosti prenikajú na povrch cez humor či alogické dialógy.
Úsporný priestor skladby v kontraste s plnosťou bohatosťou najmä expresívnej lexiky (na vyjadrenie zložitej emócie využíva do značnej miery vulgarizmy, nárečové slová, slangové či zastarané slová) jedinečne dotvára kolorit rozprávania z pohľadu funkčnosti je mimoriadne úderná. Aj keď Zuzana Mojžišová textami pravdepodobne neprognózuje svojho prijímateľa, mnohé z nich naznačujú, že bežný čitateľ dokáže jednotlivým rozprávaniam porozumieť do tej miery, do akej siahajú jeho vedomosti poznanie. Napriek tomu každodenné čriepky reality spôsob ich literárneho spracovania smerujú k estetickému zážitku „oživená“ miniatúra ako literárny žáner autorke mimoriadne pristane.
