ղľáԾ
Pavol Božík: Cudzinec
Bratislava: Ikar, 2020
Keď človek na Slovensku spomenie, že žije v Nórsku, zvyčajne sa mu ujde niekoľko uznanlivých zhíknutí a obdivných pohľadov. To predsa musí byť úžasné, to je sen! Tam je krásne! – ozýva sa zo všetkých strán. A naozaj sa tam žije tak dobre? Istotne to dobre pozná aj Pavol Božík, novinár a publicista, ktorý už druhý rok žije práve tam. V jeho debutovom románe Cudzinec sa stretáme práve s takýmto Nórskom as tým, čo sa často nazýva „the Norwegian dream“. Autor sám uvádza, že nejde o autobiografický román, avšak opísané skúsenosti a situácie čerpá z vlastných zážitkov.
Celý román, ktorý autor sám charakterizuje ako „oddychovú pohodovku”, sa nesie v (s)pokojnom tempe života najbohatšej krajiny sveta, ktoré najlepšie vystihne hádam len pojem „hygge”. Podobne ako nórsky svet, ani príbeh románu nikam nebeží, len si tak pokojne hovká, plynie. Jazyk v diele je tomu prispôsobený, miestami je však pomerne hovorový, až – na nórske pomery – tak trochu neslušný.
Idyla, ktorú autor vo svojej zamilovanosti do Nórska čitateľom predkladá, je priam dokonalá. Hlavný hrdina Jakub sa po vystúpení z trajektu v Osle konečne ocitá vo vysnenom svete, ktorý si dva roky na diaľku budoval. Má pocit, akoby ho krajina už od nepamäti milovala a čakala naňho priam s otvorenou náručou. Stres, ktorý nechal tých 2 500 km za sebou, a ticho, pokoj, v ktorom sa zrazu ocitá, je to, o čom vždy sníval. Všetky hmotné statky – dom v jednej z najdrahších štvrtí Osla a nahrávacie štúdio s výhľadom na fjord – ho už čakajú. Vybavovačky na úradoch, zábeh v novom jazyku ipráci – všetko ide ako po masle. Až kým mu jedného dňa okolo domu na kolobežke neprefrčí chalanisko s čiernymi vlasmi a očami. Pokojným hygge splývaním odrazu niečo zatrasie. Čitateľ začína tušiť, že na Jakuba práve zo skrine vypadla jedna z kostričiek, ktorú sa tak úporne usiloval zanechať kdesi ďaleko. Potrvá však ešte niekoľko kapitol, kým autor čitateľovi podstatu vecí odhalí.
Postupným spoznávaním sa Jakuba s čiernookým trinásťročným Svenom sa čitateľ nielen dozvedá odpovede na mnohé otázky – prečo Jakub, cudzinec, odišiel zo Slovenska, prečo sa mu okolo domu motajú samé známe tváre showbiznisu a prečo je taký milý a priateľský k Svenovi, chlapcovi od susedov. Časom Jakub lepšie spoznáva aj Svenovu matku, zdravotnú sestru pracujúcu na zmeny, a náhlym zvratom okolností aj jeho 11 rokov neprítomného otca Tobiasa, špičkového onkológa.
Do príbehu sa znenazdania vkradne choroba, no Jakub neustále oplýva až nadpozemským pokojom a srší šťastím. Vraj za to môže Nórsko samotné. Napokon sa všetko dobre končí v niekoľkonásobnom happyende a celkové hygge zavŕši už len spoločná rybačka rodiny pri fjorde.
Okrem trochu namrzenej a razantnej nórskej sestričky v Tobiasovej ambulancii nenájdeme vrománe nijakú negatívnu asociáciu sNórskom. Všetko záporné je tu spojené so Slovenskom aSlovákmi: Na Slovensku nefunguje vôbec nič. Ľudia sú zlí a zákerní, vlastného brata okradnú a sestre na meno neprídu. Úspech druhému neodpustia. Na Slovensku je všetko zastarané, ošúchané, nemoderné. Vsuvky o „otrasnom“ stave vecí v Jakubovej domovine však v spokojne plynúcom príbehu pôsobia rušivo, miestami až násilne. Apritom – na základe vlastnej skúsenosti zo života vNórsku – som si istá, že Jakub by nikdy nezvládol to, čo zvláda vNórsku, keby nebol takým Slovákom, akým je. Celá Božíkova kniha by nebola taká citlivá akrutá zároveň, keby nebol tým, kým je. Dialógy vknihe či opis starostlivosti nórskej matky osvojho syna ikrás Nórska by nezasvietili tak ľudsky,zrozumiteľne a nenórsky, keby autor iJakub takí neboli už predtým, ako prišli do Nórska. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ani keby bolo nórske. Čo nás, Slovákov, ťahá knórskemu štýlu? Je príťažlivý svojím minimalizmom, dialógmi presýtenými mlčaním, šíro-šírym priestorom. Láka nás vložiť doň náš svet.
