ղľáԾ
Bratislava, Veda 2010
S menom Jozefa Sitka jespojený vznik týždenníka Slobodný piatok, nadácia Gold, jeho pôsobenie v tíme prezidenta Michala Kováča a, prirodzene, publicistika v médiách. Jeho memoárová knižka jepodnetná, nemá hluché miesta, osobitne príťažlivá jepre čitateľov, ktorí sazaujímajú o „prevrat“ novín tých čias, či zákulisie politiky. Skúsený novinár, ale ajmanažér vieinformácie selektovať, významné akcentovať, ďalšie vtipne pointovať. Dopovedzme, že Sitko je ajautorom troch zbierok aforizmov (Afohryzmy 1 a 2, 2006, 2007 aEpigramy aafohryzmy, 2008).V knižke sa muvydarila expozícia, vktorej príťažlivo opisuje situáciu v jáchymovských baniach v 50. rokoch. Osemnásťročný Sitko prišiel dobaní akobrigádnik astal sageofyzikálnym operátorom. Stretol satam shumoristom afejtonistom Karolom Gulišom, niekdajším redaktorom demokratických Šibeničiek. Tenbol väzňom aSitko kráľovsky zarábajúcim brigádnikom. Malosemkrát vyšší plat ako vcivile. Keď sa porokoch stretli vnovinách, mali si čo povedať. Povojenčine akocivil „narukoval“ dovojenských časopisov. Keďže spolupracoval soSmenou, roku 1968 tamzakotvil na „dlhý čas“ – sotva poldruha roka. Pookupácii aj vSmene nasledovala normalizácia advadsať redaktorov „oslobodili od práce“. Vyletel ajSitko. Svoj smenársky pobyt glorifikuje, lebo saocitol už vtedy vnezávislých novinách, osobitne vSmene nanedeľu, kdeposledný rok šéfoval Ján Čomaj. Jemu patrí ajprvý portrét. Smena zaDubčekových čias bola vysokou školou politiky, lebo jejredaktori mali otvorené dvere ku každému lídrovi, vrátane umelcov, športovcov, ale ajemigrantov, ktorí húfne prišli pomáhať, no sotvorenou dlaňou.V prvých okupačných dňoch Sitko pátral poniekdajšom redaktorovi Smeny Chňoupkovi, námestníkovi ministra kultúry sprosovietskym myslením. Zašiel aj do školy, kamchodili jeho deti. Nebolo ich, vyšla otom ajspráva, no Chňoupek bol už nadruhý deň vredakcii. Bol ztoho harmatanec vtedy ineskôr. Vknižke nám približuje okrem Chňoupka ajneskoršieho ministra Válka. Obaja spomínaní ministri boli osobnosťami aj vcivile: filozofujúci básnik abeletrizujúci reportér vyleteli nahor, hoci anijeden nepracoval vaparáte strany, naaparátčikov hľadeli zvrchu. Obaja saschádzali, priatelili ajako exponovaní politici, informovali sa, zanormalizácie obaja mnohých potopili, viacerých zachránili, noobaja verili vdobro aprosperitu normalizácie.Autor „preosieva“ aj ďalšie osobnosti, vrátane serióznych prezidentov či politických karieristov adobrodruhov. Krátko po nežnej, uprostred virvaru, ambiciózny Sitko zakladá nezávislý týždenník Slobodný piatok, ktorého je šéfredaktorom. Týždenník pútal pozornosť glosami ikomentármi, nopredovšetkým manažérskymi počinmi, ktoré vošli dohistórie. Chýrne tlačovky sprominentmi saodohrávali pred celoštátnou obrazovkou. Šiesteho apríla 1990 prichádza doBratislavy pápež Ján Pavol II. Vítajú hodesaťtisíce, nomedzi nimi ajkolportéri brožúrky ojeho živote. Keďže vtedajší novinári boli občas nepríjemní, zo dňa na deň samnohí znich našli nazoznamoch akospolupracovníci ŠtB. Vtedy Sitko požiadal olustráciu svojich redaktorov. Bolo ztoho haló. Majú takrobiť všetky noviny? Sitko píše: „Je paradoxom, že otieto obete siutierali huby práve tí, ktorí žili spokojne atichučko v závetrí, neprotestovali, skomunistami radšej paktovali. Sú bez záznamov a poškvrny. Myslím siale, že ktoneprešiel cezoheň a úklady ŠtB, mal byradšej mlčať. Ľahko je byť Janom Husom, keď saneupaľuje.“Sitko neskôr pracuje natlačovom odbore prezidenta Kováča. Zblízka sleduje vysokú politiku, príležitostne juovplyvňuje rôznymi nápadmi.Kniha sakončí autorovým epilógom. Novinárčina je čudesné povolanie. Občas chutí, občas páli, bolí, ahoci zavše ide okrk, človiečik donej opäť vlezie a opäť píše. Jedobre, že píše ajmemoáre, vktorých mapuje nešťastnú politiku ajej protagonistov. Ak človek vlezie dopolitiky predemokratické ideály, anie pregroše, môže sasmelo obzrieť aj zasvojím životom.
