ղľáԾ
Petra Baďová píše o novej ilustrovanej knihe Moniky Kompaníkovej Kde je Ester N? V nej sa pozrie bližšie na vzťah detského diváka a umenia.
Návšteva galérie, budovy s rozľahlými sálami, chodbami, schodiskom, sprísnymi pohľadmi dám, ktoré strážia príkaz „nedotýkať sa vystavených diel“, môže na dieťa pôsobiť únavne anudne. Chodiť od diela kdielu, mlčky sa dívať adívať, premýšľať, ... skrátka nič pre deti. Ako im návštevu galérie zatraktívniť? Kniha Moniky Kompaníkovej Kde je Ester N? by mohla fungovať ako domáca príprava pred samotnou návštevou. Dielo nesie podtitul Príbeh otom, čo všetko sa dá stratiť anájsť počas jednej noci vSlovenskej národnej galérii. Akeďže pobyt v galérii je najmä odívaní (videní anevidení), uhloch pohľadu, budeme na knihu nazerať ztejto perspektívy.
Zpohľadu Ester
Shlavnou protagonistkou príbehu červenovlasou Ester sa stretávame už na obálke knihy. Kompozícia titulného obrázku pripomína selfie zábery (v prvom pláne vidíme Ester, presnejšie hornú časť jej tváre avlasov, nad ňou časť arkády aza ňou východný pohľad do nádvoria Slovenskej národnej galérie). Ester má dvanásť rokov, pocit, že jej nikto nerozumie, nikam sa nehodí anikto ju nemá rád. Často sa jej striedajú nálady. „Chvíľku je veselá, chvíľku smutná amedzitým naštvaná.“ Takto nám Ester predstavujú úvodné stránky knihy. Na prvej ilustrácii má dievča zadumaný výraz tváre, na hlave má natiahnutú kapucňu žltej mikiny, kontrastuje smodro-šedými tónmi budovy galérie vpozadí. Po obrátení listu vidíme Ester usmiatu, pozadie je plnofarebné, optimisticky ružové. Ďalšia dvojstrana ukazuje Ester nahnevanú aznechutenú, natlačenú na sklo dverí vpreplnenej električke.
Ester má na múzeá svoj názor. Budovu galérie („príliš odlišnú, hranatú aextravagantnú“) míňa velektričke každý deň, nikdy však do nej nevstúpila. Je presvedčená, že tam chodia iba školské výpravy, dôchodcovia aumelci. Zhodou okolností však do budovy vstúpi anechápe... „V galérii je veľa svetla amálo vecí. Steny sú poloprázdne ana podstavcoch je vždy len jedna vec, ikeď by sa ich tam zmestilo oveľa viac. Chodí od jedného podstavca kdruhému, prezerá si predmety, ktorým nerozumie. Podľa nej sú staré aškaredé, ale asi sú vzácne, krásne adôležité, keď sú vystavené vgalérii.“
Toto by som vedela urobiť aj ja...
Myšlienka „toto by som vedela nakresliť/odfotiť/vymodelovať aj ja“ je súčasťou fluida mnohých umeleckých diel. Niekedy sa vynorí iba vhlave, inokedy ju ktosi vysloví nahlas vo vete. Ester sa javí, že vystavené diela vyzerajú skoro ako fotografie zjej mobilu. „Keby ich zväčšila, pokojne by tam mohli visieť, no nie? Napríklad fotografie dvoch obyčajných jabĺčok – jedno je nahryznuté, druhé celkom zošúverené, jablká znedojedenej desiatej sa občas objavujú vbratovej izbe azoschnuté zas vkabelke starej mamy. Alebo fotografia zasneženého kopca svydupanou cestičkou. Úplne normálny kopec, takých je Instagram plný. (...) Pozrie na svoje zábery, pozrie na fotografiu visiacu na stene. Čo treba urobiť na to, aby moje fotografie viseli vtakejto galérii? Vnárodnej?, behá jej hlavou. Takých obrázkov urobí tisíc za deň aďalšie milióny ľudí urobia ďalšie miliardy fotografií. Prečo sú niektoré obrázky také dôležité, že visia vgalérii achodia sa na ne pozerať ľudia?“ Ester odpoveď na túto otázku vpríbehu nájde. Predtým však vgalérii čosi stratí...
Potkan na tridsaťdva spôsobov
Ester nešla do galérie sama. Vstúpila tam so svojim „jediným skutočným“ kamarátom, potkanom – pánom Ernestom. Občas, keď sa nikto nedíva akeď vmiestnosti nie sú diery, kam by mohol vliezť, vypustí ho zrukáva mikiny, aby sa porozhliadal. Ester však zadrieme aErnest sa stratí. Dievča musí zostať vbudove aj po skončení otváracích hodín celkom osamotené. Má však guráž (a aj iné spoločné znaky) ako Pipi dlhá pančucha abez svojho potkana neodíde.
Nezľakne sa, keď vprítmí sochy zmenia svoje tvary, ani keď stretne elektrikára Antoša a zahliadne ducha. Zato pán Antoš sa vydesí poriadne. „Márnosť šedivá, panenka skákavá, zrádnik akýsi!“ zvolá, keď pri rutinnej kontrole vlhkosti vmiestnosti uvidí potkana apotom Ester. Napokon sa stane jej sprievodcom. Nenápadne ich sprevádza aj duch, „zvláštna podlhovastá biela hlava sdlhými oslími ušami, anténami, rohmi alebo niečím čudesným, čo trčí nahor“. Duch vie, koho hľadajú, necháva Ester odkazy – kresby potkana na žltých lepiacich papierikoch. Na každej kresbe (spolu je ich 32) vyzerá Ernest inak. Raz je popisne realistický, inokedy naskicovaný niekoľkými ťahmi tušom, kubisticky geometrický, obklopený bodkami (bobkami alebo jedom), či abstraktný (takmer ako vkonzerve). Lenže udrží duch vruke ceruzku?
Dívať sa cez škáry
Ester identitu ducha zakrátko odhalí – je ním Erik, malý chlapec, syn kurátorky, ktorý vgalérii čaká na svoju mamu ačas si kráti tvorením. Baví ho vyrábať papierové masky anasadzovať si ich. Fenomén masky je vkontexte celej knihy veľmi zaujímavý, pri ďalšom čítaní diela by bolo možné zamerať sa iba naň. Nás však teraz zaujíma pohľad cez škáry. Ester si ho vyskúša. Nasadí si masku, „chvíľu krúti hlavou hore-dolu, ale cez dva tenké otvory vidí len úzke výrezy. Akoby pozerala do ďalekohľadu, ktorý nezväčšuje. Cíti sa vnej trochu nepríjemne, ale všimne si drobnosti, ktoré predtým vmiestnosti preplnenej vecami nevidela – škvrnu na zemi pri ľavej nohe, ktorá vyzerá ako pavúk, atubu od rovnakej farby, akú má doma.“ Pohľad cez škáry Ester obmedzil videnie, zároveň jej však umožnil uvidieť niečo, čo by si inak nebola všimla.
Antoš, sprievodca hlavnej protagonistky, Ester masku neponúkol, a predsa vďaka nemu nahliadla do mnohých škár. Zaviedol ju (a aj nás, čitateľov príbehu) do takých zákutí galérie, kam sa bežný návštevník nedostane. Ocitla sa vreštaurátorskom ateliéri, v kancelárii grafičky, vmiestnosti, kde sa fotografujú, skenujú, digitalizujú diela, na skrytom schodisku slúžok, vstolárskej dielni, vizbe s centrálnym katalógom diel apodobne. Nedostala sa iba do depozitára, pretože je strážený abez povolenia tam nesmie vstúpiť ani Antoš. Autorky diela však boli kzvedavým čitateľom láskavé a Barbora Idesová nám prostredníctvom škáry – ilustrácie dovolila do depozitára nahliadnuť.
Recept na dívanie sa
Ak pripustíme myšlienku, že Slovenská národná galéria nám prostredníctvom knihy umožnila nakuknúť do svojej kuchyne, potom vnej môžeme hľadať aj návod na použitie, recept na dívanie sa.
Po prvom listovaní knižky môžu čitateľa prekvapiť dve veci. 1. Žiarivé fauvistické obrázky sa striedajú sčerveno-modrými kresbami tlačenými akoby vdvoch farebných vrstvách cez seba. 2. Súčasťou knižky sú špeciálne záložky – „kukátka“ zfarebných fólií. Keď sa pozeráme na kresby cez červenú fóliu, vidíme iba to, čo je vytlačené modrou farbou, keď sa pozeráme cez fóliu modrú, vidíme iba červené línie. Obrázky sa nám teda vždy ukážu inak, odhalia jednu alebo druhú vrstvu. Týmto spôsobom uvidíme diela schované vdrevených debničkách, odkryjeme tie, ktoré sú zabalené do látky. Pomocou kukátok ľahko uvidíme to, čo na prvý pohľad nevidno.
Tento nápad umocňuje magicko-realistickú atmosféru, ktorá zknihy vanie. Realizmus sa prejavuje vkonkrétnosti prostredia galérie, vmožnosti dohľadať si fotografie diel, ktoré Ester videla (kniha obsahuje samostatný katalóg diel sodkazom na ), ale aj vautentickom súčasnom jazyku auvažovaní dvanásťročného dievčaťa. Magické je súčasťou realistického, je jednou jeho vrstvou, jedným zmožných spôsobov dívania sa. Pre Ester je Slovenská národná galéria budovou azároveň zubatou príšerou, ktorú možno zastrašiť stlačením spúšte na fotoaparáte vmobile. Snovo-realisticky pôsobí aj chlapec smaskou na tvári amnohé motívy či formulácie, zktorých možno vycítiť, že autorka textu (Monika Kompaníková) má výtvarné videnie.
Ester sa cvičí vdívaní. Vie si „preostriť“ zrak podobne ako keď fotografuje. „Keď si oči rozostrí, detaily zmiznú asvet sa zleje do farebných machúľ amäkkých tvarov. Keď zaostrí, každý predmet má svoje miesto asvoj tvar.“ Toto poznanie môže byť aj jej dôležitou životnou devízou.
Petra Baďová (1985) pracuje vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie FF UKF vNitre. Okrem iných publikácií jej vyšla aj Existenciálna estetika vecí (2016).
