ղľáԾ
Zrozhovoru s analytikom Alexandrom Dulebom Ծ Serhiia Plokhého Brána do Európy – Dejiny Ukrajiny.
Vdobrom rýchliku sdobrým výhľadom
Keď som knihu prečítal, mal som pocit, že som vrýchliku prešiel dejinami Ukrajiny. Ale zdôrazňujem – v dobrom rýchliku, zktorého dobre vidieť. Nie je to síce tenká kniha (má vyše 400 strán aj s prílohami), ale je tam výklad dejín od najstarších písomných zmienok takmer po súčasnosť (napísaná bola ešte pred začiatkom invázie Ruska do Ukrajiny vo februári 2022). Je to vynikajúci úvod do dejín Ukrajiny, ale aj východnej Európy – Ruska, Bieloruska, čiastočne Poľska acelého priestoru, ktorý sa nachádza medzi Povolžím aKarpatmi.
Keďže som sa týmto dejinám venoval a študoval si aj originálne zdroje, ako akademikovi mi tam trochu chýbajú zdroje ukrajinských, ruských a bieloruských historikov. Tie, ktoré autor uvádza, je väčšinou sekundárna anglojazyčná literatúra.
Najlepšie spracované časti
Zmôjho pohľadu najlepšie je spracované obdobie 16. až 18. storočia. Všimol som si, že autor má knemu aj najviac vlastných štúdií, takže kozákom sa venuje intenzívne. Toto je najkvalitnejšie spracovaná časť knihy, ktorú vrelo odporúčam každému. Zhľadiska prínosu akvality by som na druhé miesto zaradil staršie obdobie – prehľad prvých zmienok ainterpretácií otom, aké etniká na tomto území žili, aké štátne útvary sa formovali na pobreží Čierneho mora, že boli súčasťou antického sveta, potom ich vzťahy sByzanciou. Vynikajúco je vtom zapracovaná geopolitika, ktorú autor berie ako kľúč k analýze ainterpretácii dejín. Pásma lesov, lesostepí astepí skutočne ovplyvnili organizovanie etník. Od toho, či sa živili poľnohospodárstvom alebo lovom, závisel aj charakter spoločenských pravidiel. Atu má autor aj všetky kľúčové zdroje.
Dobre je spracované aj 19. storočie aobdobie po druhú svetovú vojnu. Táto časť je zachytená prehľadovo, ale vidno, že to už nie je primárna oblasť výskumu autora. Tam mám viac otázok, aj polemických, keď sa niečo interpretuje bez poukázania na inú interpretáciu. Ale nemám ktomu zásadné výhrady.
Sporné pasáže
Najviac otázok mám kčastiam, ktoré sa týkajú obdobia, keď bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu, anajnovších dejín po jeho rozpade, čo je spracované – povedal by som – letmo. Niektoré udalosti by som neinterpretoval tak ako autor. Napríklad význam aféry „Kučmagate“ na konci jeho režimu, keď sa objavili nahrávky aodposluchy tajných zprezidentovej kancelárie, zktorých vychádza, že si údajne objednáva zabitie novinára ašéfredaktora Ukrajinskej Pravdy Grigorija Gongadzeho. (Novinár bol zavraždený, ale objednávka nebola preukázaná.) Autor touto kauzou zdôvodňuje, prečo došlo kOranžovej revolúcii, a to sa mi zdá veľmi zjednodušené. Ide totiž o tie povestné posledné kvapky vpohári trpezlivosti. Aj unás vražda novinára Jána Kuciaka ajeho snúbenice bola takou poslednou kvapkou a prelomila faktory, ktoré knej viedli. Ale na základe poslednej kvapky nemôžeme povedať, že pre vraždu novinára došlo kukončeniu Kučmovho režimu.
Ktejto časti knihy mám veľa otázok av辱ó som našiel aj jednu vyslovene spornú interpretáciu o„ukrajinsko-židovskej proeurópskej aliancii, ktorá sa rozvíja na Ukrajine“. Neviem, čo tým autor myslel, lebo to nedoložil nejakými údajmi, len citátom anonymného aktivistu na facebooku. Považujem to priam za kontraproduktívnu formuláciu anerozumiem, ako sa tam dostala.
Najnovšie dejiny sú spracované veľmi kuso, príliš prehľadovo, na niektorých miestach môže dôjsť kodpútaniu pozornosti na nie až také podstatné udalosti. Ale uvedomujem si, že ak mal autor stanovený nejaký rozsah apotreboval vyložiť dejiny vpopulárno-náučnej knihe, vybral skôr zaujímavejšie ako odbornejšie veci, ktoré boli reálne vpozadí procesov.
Poznámka kprekladu názvu
Preklad je podľa mňa kvalitný, ale samotný názov by som dal trochu iný. Vorigináli je názov The Gates of Europe, teda množné číslo – brány Európy. Brána do Európy, ako znie preklad, je brána pre niekoho. Názov by mal zodpovedať obsahu apri tomto titule by teda kniha mala byť otom, pre koho toto bola brána na kontinent. Ato by sme sa tu bavili osťahovaní národov, Húnoch, Tatároch aďalších. Táto kniha je však o dejinách Ukrajiny a história tohto územia je naozaj súčasťou európskych dejín.
Prvá Amerika Európy
Autor možno mohol viac poukázať na multinárodné kozácke prostredie. Základ pôvodne predstavovalo ruské (písmeno „s“ s mäkkým znakom, ktorý vslovenčine nemáme) obyvateľstvo, ktoré sa hlásilo kodkazu Kyjevskej Rusi, k pravosláviu. Rakúska antropologička Susanne Luber však na základe analýzy 40-tisíc mien, ktoré odovzdal Bohdan Chmeľnický na podpis poľskému kráľovi ako zoznam tých, ktorým bude platiť žold (v podstate výpalné – nebudeme na vás útočiť abudeme vás chrániť), zistila, že menej ako polovica znich boli východní Slovania (teda dnešní Ukrajinci, Rusi, Bielorusi). Zautorovej interpretácie vknihe to však vychádza tak, akoby tvorili drvivú väčšinu. Lenže ukozákov boli aj husiti po porážkach, veľa Tatárov, kaukazské národnosti, ale aj iní zo západnej Európy. Väčšinu kozáckej populácie včase Chmeľnického, teda vrcholu hnutia, tvorili ľudia zcelého kontinentu. Bola to prvá Amerika Európy – tí, ktorí mali doma problém so zákonom pre náboženstvo alebo z iných dôvodov, tam našli útočisko. Husita Filip Orlyk pôvodom zČeského Krumlova vypracoval návrh štatútu kozákov, kde sa prvý raz objavilo trojdelenie moci – oddelenie výkonnej, zákonodarnej asúdnej moci. Toto mi vknihe trochu chýbalo na dokreslenie toho, prečo ide o brány Európy. Na jednej strane brány amožno tak trochu aj zadný dvor. To je na dejinách Ukrajiny fenomenálne.
Atento fenomén sa dá zaznamenať aj včase, keď vznikli ruskojazyčné mestá v juhovýchodnej Ukrajine. Autor stále píše oukrajinských Rusoch, ako keby vsovietskom období migrovali za prácou len etnickí Rusi, čo nie je celkom korektné, lebo migrovali všetci – aj Estónci, Lotyši, Bielorusi, ľudia zo strednej Ázie. Príbeh Donecka popisuje veľmi pekne – príchod Johna Hughesa, Walesana, ktorý tam spustil industrializáciu, netušiac, že to bude industrializácia Sovietskeho zväzu, hoci začínal za cárskeho Ruska. Ale bol jedným zmnohých. Alfred Nobel napríklad investoval do ťažby ropy vKaspickom mori. A keď sa stretol Estónec sTadžikom vDnepropetrovsku (dnes Dnipro), kde bol závod, ktorý tvoril základ kozmického priemyslu Sovietskeho zväzu, rozprávali sa po rusky. Takže ruskojazyčné mestá netvorili len etnickí Rusi. Tento fenomén multinárodnosti včase industrializácie ZSSR (20. – 30. roky 20. storočia) vknihe takisto nie je celkom vystihnutý, skôr je to podané, akoby šlo orusko-ukrajinský vzťah.
Putin – zjednotiteľ Ukrajiny
Súhlasím, že snaha ovlastnú správu vecí aštátnosť bola na Ukrajine skôr asilnejšia ako tu. Kozáci mali autonómiu až do Kataríny II. A nielen to, mali aj silné kniežacie rody, napríklad Konštantín Ostrožskyj mal postavenie nekorunovaného kráľa Rusi vobdobí pod poľskou nadvládou. Štátnosť vich identite je, hoci ju nemali. Či by ľudia na Slovensku, po napadnutí krajiny reagovali podobne ako Ukrajinci, ťažko povedať. Ale zároveň si treba uvedomiť fenomén, prečo ruskojazyční Ukrajinci bojujú za Ukrajinu proti Rusom. Veď na videách zfrontu drvivá väčšina ukrajinských vojakov hovorí po rusky. Keď rozprávaš nejakým jazykom, neznamená to automaticky, že zdieľaš etnickú identitu národa, ktorý ním hovorí. To je podľa mňa poučenie zukrajinských dejín apoučenie o falošnosti ruského sveta, lebo putinovci si mysleli, že ten, kto hovorí po rusky, je Rus. Čo nie je pravda, lebo identita vsebe obsahuje iné veci: to, ako chceme žiť, ako majú fungovať pravidlá vkrajine, aké máme vzory (keď vidia, že vEÚ sa žije lepšie aprekáža im korupcia, vzopreli sa voči režimu vodvoch revolúciách). Hoci sú ruskojazyční – bojujú za víziu normálnej spoločnosti, za štát, vktorom chcú žiť. Toto je ich identita. Putin znich urobil politických Ukrajincov. On Ukrajinu zjednotil. Veď len si vezmime pozdrav ukrajinskej armády – Slava Ukrajini! Herojam slava! – pôvodne je to pozdrav študentov Charkovskej univerzity z90. rokov 19. storočia. Založili stranu za vznik Ukrajiny. Študenti zruskojazyčného Charkova.
Celkové hodnotenie knihy
Kniha prináša veľmi kvalitný úvod do dejín Ukrajiny a východnej Európy. Tým, ktorí potrebujú získať základnú informáciu, ju naozaj odporúčam. A to napriek tomu, že ako akademikovi mi tam chýbajú nielen pôvodné, ale aj ďalšie významné interpretačné zdroje. Celkovo máme nedostatok kníh ukrajinských historikov aautorov. Ale udalosti, etniká a ich osudy, vojny a napríklad dejiny Kyjevskej Rusi sú vtejto knihe zobrazené veľmi dobre.
Alexander Duleba (1966)
Vedie program Východná Európa vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA), vrokoch 2000 – 2019 bol jeho riaditeľom. Bol inaugurovaný za profesora na Masarykovej univerzite vBrne, pôsobí aj v Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
