ղľáԾ
Škoda lásky ajej prínos
Emil Boleslav Lukáč: Oláske neláskavej
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Zostavil Martin Gajdoš
Básnická zbierka Oláske neláskavej je reedíciou rovnomennej knihy predstaviteľa poprevratovej generácie autorov abásnika novosymbolizmu. Včase, keď tieto básne vyšli, mal už E. B. Lukáč za sebou esteticky aliterárne podnetné zbierky DZď aDunaj aSeina, ktorými prekročil hranice slovenskej literatúry avstúpil do širšieho kontextu európskej literatúry.
Ak vtýchto zbierkach nachádzame súvislosti s francúzskym, českým či maďarským symbolizmom, množstvo biblických a mytologických zdrojov, gnozeologických aemocionálnych rozporov, ktoré sa riešia vo filozofických meditáciách, vzbierke Oláske neláskavej autor už smeruje kukrásnej jednoduchosti civilnej výpovede čikoveľa pregnantnejšiemu formulovaniu pocitov amyšlienok. Vtejto básnickej zbierke Lukáč pokračuje vrozvíjaní intímnej motivickej línie prvých básnických zbierok, no jeho výraz je otvorenejší. Mučivé sebaskúmanie a charakteristický dolorizmus, posunom do všeobecnejšej roviny reflexie vzťahov muža kžene, stráca svoje ostré hrany anadobúda melancholický nádych zmierenia.
Vzbierke, napokon ako nás otom presviedča jej názov, prevažujú ľúbostné básne, vktorých vzdialenosť medzi mužom aženou vypĺňajú rôzne pochybnosti, protiklady, priam nepochopiteľné bariéry váhania znemožňujúce nadviazať dvom ľudom zmysluplný milostný vzťah. Ktovie, aká by však bola láska, ktorá by dospela kvlastnému naplneniu aočom by bola poézia, ak by vyschol prameň sklamania ahorkého poznania?
Práve tento paradox sa stáva zdrojom Lukáčovej kreativity. Láska lyrického hrdinu sa zvyšuje priamo úmerne odmietnutiu, resp. „neláske“ vyvolenej ženy. Uvedomuje si, tým väčšmi, čím viac do jeho postojov, vnímania apocitov vstupuje racionalita, že sľuby, predstavy asny sú protikladom svojej vlastnej realizácie.
Citový chlad, nezáujem, mrazivý odstup, tvorí protiklad kohňu, kvášnivej túžbe, čím sa vytvára textové napätie protikladov, ktoré sa priťahujú. Každý pokus odostredivý pohyb však zachováva ich pozíciu. Dotyk sbezprostrednou realitou a zažitá skúsenosť odkrývajú skutočnú podstatu snaženia lyrického hrdinu. Zrazu vidíme ako „smúti biela tvár“, cítime „studený asmutný sneh“ avtej chvíli sa spája čistota so smútkom anenaplnením.
Okrem farebnej symboliky Lukáč využíva iprírodnú symboliku modernistického typu, spôsob jej využitia na odkrytie vnútorného pocitového sveta subjektu približuje autora knástojčivosti Kraskovej básnickej výpovede. Lukáčov pesimizmus je vzbierke Oláske neláskavej oveľa menej sofistikovaný aknižný než tomu bolo napríklad vSpovedi. Moment úprimnosti apriamočiarosti sa tu výrazne posiľňuje, čo umožní rozvitie spoločenskej problematiky vnasledujúcich zbierkach.
Tento Lukáčov excelentný tanec „na lane lásky“ - nad priepasťou - je svedectvom ovrtkavosti ľudského šťastia aodvážnych vývinových tendenciách poézie. Práve pre veľmi dobrú čitateľnosť azrozumiteľnosť tejto zbierky vrámci Lukáčovho diela, je jej opätovné vydanie správnou voľbou.
Jaroslav Vlnka
