ղľáԾ
Román argentínskej spisovateľky Aurory Venturini, s ktorým ako 85-ročná vyhrala vroku 2007 súťaž Premio de Nueva Novela, ohromil porotu aj čitateľov akonečne upriamil pozornosť na tvorbu tejto mimoriadne plodnej autorky. Včase svojho veľkého úspechu už mala na konte mnoho básnických zbierok, päť románov atri poviedkové knihy.
Dej románu Sesternice sa odohráva vmeste La Plata vštyridsiatych rokoch minulého storočia. Rozprávačkou je Yuna – talentovaná umelkyňa pochádzajúca zrodiny sviacerými zdravotne postihnutými deťmi. Jej sestra Betina trávi život na invalidnom vozíku amentálne ostáva na úrovni malého dieťaťa. Sesternica Petra je liliputánka a sesternica Carina má na nohách šesť prstov. Yuna osvojej rodine hovorí: „Aby som nepovedala rovno že sme neboli normálne, poviem že sme neboli obyčajné.“ (s. 16) Väčšinou sa však vyjadruje menej eufemisticky: „Od bublavého bľabotania mala tá blbaňa večne zababranú bradu. Chudera Betina. Omyl prírody. Tak ako ja, ďalší omyl, anajväčšia chudera bola naša mama. Zabudnutá sobludami na krku.“ (s. 16)
Útočisko v maľovaní
Samotnú Yunu sužujú ťažkosti sverbálnym vyjadrovaním myšlienok – najmä vústnej podobe. Útočisko aspôsob, ako vyjadriť komplikované emócie, nachádza vmaľovaní. Knemu sa utieka aj pred ťaživou atmosférou aneznesiteľnými situáciami unich doma: otec ich opustil, mama ich trestá bitím, jedávajú pri jednom stole sťažko postihnutou Betinou, ktorá často vykonáva potrebu priamo počas jedenia cez dieru vo vozíčku, zčoho Yunu napína na vracanie... Nerozumie záležitostiam medzi mužom aženou anechápe, ako sa do brucha sesternice Cariny dostalo dieťa. Vtejto oblasti je jej jediným zdrojom informácií svetaskúsenejšia Petra. Spoločné traumatické tajomstvo ich ešte väčšmi zblíži astanú sa najlepšími priateľkami: „Mala som pocit že ztoho bosoráckeho sabatu pologramotných, roztrasených auslintaných, zdetstva ošľahaného trstenicou, smatkou bez duše aotcom bez pamäti (...) je Petra to najlepšie čo mám.“ (s. 156) Vďaka podpore učiteľa Josého Camaleóna sa Yunine obrazy začnú vystavovať apredávať astáva sa znej uznávaná umelkyňa.
Prirodzeným jazykom
Venturini píše oabnormalitách ahrôzach, zktorých sa človeku obracia žalúdok, ako obežnej súčasti každodenného života. Nesnaží sa prvoplánovo šokovať – jej písanie je prirodzené apôsobí ozajstne. Ako sama hovorí: „Sesternice – to som ja. Je to moja rodina. Neboli sme normálni. Doma boli všetky moje sestry retardované... Aja tiež.“(Uviedla to vrozhovore, ktorý zverejnil portál pagina12.com.ar.) Yunin opis reality, vktorom sa nevyhýba ani detailom spojeným stelom avylučovaním zdravotne postihnutých, môže vyznievať necitlivo až kruto. No je to opis človeka, ktorý vie, očom hovorí, lebo toho každý deň musí byť svedkom. Porota uvedenej súťaže označila Sesternice ako „jedinečný, extrémny román vyznačujúci sa znepokojivou originalitou“. Argentínska spisovateľka Mariana Enriquez, známa aj vnašich končinách, zasa vpredhovore ku knihe napísala: „Aurora Venturini (...) sironickou prezieravosťou vystavila na obdiv jazvy obludne talentovanej ženy, ktorá vytvorila samu seba.“ (s. 11) Venturini ukazuje monštruóznosť života aľudských činov, ale nemoralizuje. Vkontexte, vakom postavy románu vyrastajú ažijú, sa niekedy aj negatívne konanie, akým je napríklad zrada či pomsta, čiastočne relativizuje anedopúšťajú sa ho len tí „zlí“. Niektoré činy však svojou obludnosťou ostávajú jednoznačné.
Priestor na čítanie medzi riadkami
Yuna sa snaží spísať príbeh svojej rodiny, opakovane vysvetľujúc, aké je to pre ňu pre jej postihnutie namáhavé. Bodky ačiarky ju unavujú, pretože narúšajú tok jej myslenia prívalom nových myšlienok, apotom už nevie, čo vlastne chcela vyrozprávať. Zároveň si však počas písania musí robiť prestávky, lebo by ten pretlak nevydržala. Yuna však pôsobí ako nespoľahlivá rozprávačka, pretože mnohým veciam nerozumie, no napriek deklarovanému postihnutiu čitateľ pochybuje otom, či ním naozaj trpí. Jej vyjadrovacie schopnosti vpísomnom prejave tomu okrem chýbajúcich čiarok abodiek vôbec nenasvedčujú. Utiahnutosť do seba aproblémy sreflektovaním vlastných pocitov skôr ukazujú na ľahšiu formu autizmu alebo na následky traumatického detstva poznačeného násilím apocitom hnusu. Jej „postihnutie“ je teda možné chápať – podobne ako názov prvej kapitoly Postihnuté detstvo – aj vširšom význame tohto slova. Autorka prostredníctvom takejto rozprávačky, ktorá hovorí oveľa viac oostatných ako osebe asvojich vlastných pocitoch, dáva čitateľovi priestor čítať medzi riadkami adomyslieť si nevypovedané.
Foto: Nora Lezanocez
