ղľáԾ
Korešpondencia medziA. BaginomI. Kadlečíkom, literárnymi vedcami, kritikmi aesejistami je dôležitá zviacerých hľadísk. Zjej knižného vydania je zrejmé, že ide osúbor listov, ako ho na vydanie pripravil I. Kadlečík.
Korešpondencia medziA. BaginomI. Kadlečíkom, literárnymi vedcami, kritikmi aesejistami je dôležitá zviacerých hľadísk. Zjej knižného vydania je zrejmé, že ide osúbor listov, ako ho na vydanie pripravil I. Kadlečík. Dopisovanie odvíjajúce sa medzi rokmi 1958 a1977 je nielen svedectvom Baginovej aKadlečíkovej ľudskej blízkosti, ba takmer rodinnej spriaznenosti, ale aj ich spoločného vtiahnutia do procesov audalostí, ako prichádzali na scénu dejín vpohnutom čase pred rokom 1968, no najmävpoaugustovom období, predovšetkým na poli literatúry, ale aj kultúry a kultúrnych politík.
Tematická sieť
Tematické dominanty stručne vystihol už autor doslovu J. Zambor: „Významný je motív časopisu, Baginovej choroby azamestnania oboch aktérov ainých ľudí zkultúrnej oblasti.“ Knim možno priradiť aj čosi ako výberovú správu ostave inštitucionálnej infraštruktúry vo vtedajšej literatúre, o komunikačných avýskumných činnostiach ivzťahoch na vtedajšom Slovensku (najmä na Východe avMartine, čiastočne aj vBratislave, Nitre a inde), ale iširšie – spresahmi do Čiech aPoľska, alebo o personálnom pokrytí rozličných projektov, notiež o individuálnychprístupoch ľudí v danej spoločensko-politickej situácii vo verejnom živote.
Pravdaže, nejde ovyčerpávajúcu informáciu; jej jadro súvisí sosudmi obidvoch kolegov apriateľov včase, keď vo vývoji v Československu došlo knásilnému prerušeniu procesu politickej i spoločenskej liberalizácie a následne ktzv. normalizácii spoločnosti ajej „očisťovaniu“ od „kontrarevolučných živlov“. Na takéto alebo iné podobné označenie vtedy stačilo málo – apráve tu vidíme, ako veľmi málo. Už samostatný kritický duch asloboda myslenia prejavené verejne boli dostatočným dôvodom na priškripnutie sľubne rozbehnutých kariér a prenasledovanie ľudí aich rodín – najčastejšie vpodobe straty zamestnania či represívneho vylúčenia zo spoločensko-politických, profesionálnych istavovských štruktúr.
Proti dejinám
Nehodlám upriamovať pozornosť na bio-bibliografické skutočnosti oprotagonistoch alebo na ďalšie kontexty samotného vydania – napríklad aj vsúvislosti snerovnovážnym zastúpením Kadlečíkových epištol vsúbore (nezachovali sa). Chcem skôr upozorniť na iné súvislosti, ktoré majú svoju výrečnosť iváhu. Kniha je pozoruhodná už tým, že referuje takmer ovšetkých významnejších osobnostiach daného ineskoršieho obdobia (či, naopak, o „malých dušiach“ – termín A. Bagina), o ich prepojeniach alebo aj osobných zlyhaniach, oúsilí niečo zmysluplné vytvoriť ijeho nekonečných blokádach... Ateda očomsi ako „algoritmus“ vývoja slovenskej literatúry, ktorý rozpoznávajú aj jeho dnešní aktéri: prekonávanie zbytočných prekážok sa u nás stalo takmer športovou disciplínou aprenasledovanie veľkých malými akoby dobrým zvykom: „Táto malá duša, nie že by sa chytila roboty, tvrdej anamáhavej práce, ale vidí svoje poslanie vdrúzganí jestvujúcich možností.“ (s. 172).
Kniha iba vpozadí „príbehu“ odčítateľného zlistov sprítomňuje aj „beh dejín“, ktoré boli, pravdaže, vtom čase najživšou prítomnosťou iosobnou skúsenosťou obidvoch aktérov. Glosované sú najmä zo strany A. Bagina ačitateľ môže po celý čas intenzívne vnímať, oakú výbušnú látku išlo. Vpád „spojeneckých“ armád, nastolenie „poriadku“ zvonka, isteže, spomocou prispôsobivých oportunistov, apoaugustovépreverovanie spoľahlivosti u jednotlivcov icelých pracovísk prostredníctvom straníckych previerok (voblasti kultúry avedy časovo posunuté až do roku 1974 (!): „posledné hodnotenia“) si od človeka pevných zásad, ktorý ostával činný vo verejnom živote, hoci aj vizolácii od centier moci, vyžadovali takmer povrazolezecký výkon. Áno, aj vodbornej rovine, napr. už z hľadiska výberu spracovávaných tém.
Veľkú úlohu pri tom zohrávali aj ďalšie okolnosti: veľkorysosť či malosť najbližšieho okolia, závisť, nekritická ambicióznosť i pripravenosť ľudí vstúpiť do čertových spolkov, alebo naopak – ochota pomôcť, podporiť kolegu, ktorý sa ocitol vťažšej situácii, povzbudiť slovom čiskutkom. Aj dnes tu máme čosi podobné, povedzme, že vekonomickom zmysle, problém však je, že kolegiálna záchranná sieť na rozdiel od začiatku 70. rokov takmer neexistuje;úťžDzťԱ첹éúԾsa už nosia aj v„mierových časoch“. Nakoniec, Kadlečíkovo vyjadrenie zroku 1973 otom, že Bagin je „posledný Slovák“, ktorý mu ešte píše, svedčí otom, že ani v70. rokoch to s kolegialitou nebolo ružové. Rýchlo a masívne ochabovala, premieňajúc sa na sebazáchovný reflex bočenia od všetkých a všetkého, čo bolo udalosťami rokov 1968 – 1969 stigmatizované, ateda aj ostrakizované v priamom dôsledku nastúpeného „normalizačného“ kurzu štátostrany.
Za morálku
ԾPoste restantevKadlečíkovom príbehu stelesňuje osudy tých, ktorí nevyhoveli (alebo už svojím nekompromisným „nastavením“ nevyhovovali) „novej“ dobovej objednávke aprepadli sa aj cez všetky záchranné siete, nech už boli akékoľvek. Kadlečíkove lakonické formulácie smerujú kpodstate. Ospisovateľoch napríklad už vroku 1971 prehodí: „Toto remeslo nemá zlaté dno, ale ľahko sa človek môže dostať na dno“ (s. 142). Baginov príbeh naopak sprítomňuje osudy tých, ktorí mohli i naďalej, hoci vzmenených podmienkach, pôsobiť vo verejnej prevádzke. Dôležité je, či a ako vtejto skúške obstáli so cťou anezabúdali ani na tých prvých. Mnohí –podobne ako Bagin – mysleli a konali poctivo akolegiálne napriek tomu, že sa neraz i sami ocitli pod tlakom amuseli prekonávať aj vlastné „únikové chúťky“: „Nálada všade skoro na bode mrazu, ak si nepomôžeme sami, dáko zvnútra, nebude dobre.“ (s. 160).
Korešpondencia ukazuje aj to, ako skazonosné procesy na (ktoromkoľvek) dejinnom šrotovisku „ľudského materiálu“ prichádzajú skôr plazivo aaké náročné niekedy býva včas zachytiť takýto trend adištancovať sa odneho dostatočne presvedčivo i čitateľne. Vlistoch sa zároveň vyskytujú odkazy na rôzne „stratégie prežitia“, viac či menej vynaliezavé aurčite aj nevyhnutné (netreba oblude skočiť rovno do papule). No ako hovorí A. Bagin, podobný tanec na špičke ihly, nech je akokoľvek ušľachtilo motivovaný, je abýva nesmierne náročný („Myslím pomaly viac na sebazáchovu ako na literatúru.“, s. 174). Neprajné alebo duchom malé, ateda provinčné prostredie svojho pôsobenia vliste označuje doslova za „smrtiace“, „[r]obiť v tejto situácii stojí veľa síl amyslím, že človek nemôže dať zo seba to najlepšie“. Ainde ešte názornejšie: „Pripadal som si neraz ako vôl so zaviazanými očami, ktorý šľape dokola aťahá vodu zo studne.“ (s. 179).
Je smutné, že tieto pocity ani mnohým znás, ktorí patríme knasledujúcim generáciám, nie sú celkom neznáme: plytvanie sľudským a odborným potenciálom sa unás stalo zvykom – apráve vtýchto analógiách aparalelách je hodnotená kniha až deprimujúca... Napriek všetkým pozitívnym odkazom typu „vždy ma napĺňa radosťou, keď sa presvedčujem, že ducha nemožno zlomiť“ (s. 187) alebo: „Myslím však, že rozum, charakter a práca aj potom ostanú: to je nádejné.“ (s. 193 – 194).
Nuž, áno, ibaže vtakejto večne pribrzďovanej interakcii so sebou samými aj studňa vysychá, ajvôl chradne. Anezachráni ich už ani „taktika striedania aktívneho protestu apasívnej rezistencie“ (s. 216), oktorej Bagin zaujímavo rozvažuje, napr. vsúvislosti sluteránskou (Kadlečík) akatolíckou (Bagin) domácou konfesiou isebazáchovným správaním malého národa v dejinných turbulenciách Strednej Európy. Možno by sme si mali skôr zapamätať, koľko tvorivých ľudí tu už bolo podťatých azmysluplných projektov spálených, avčas sa postaviť zlu. Nesprávať sa ako „sluhovia“ ustavične dumajúci otom, „kedy nasadiť jednu páku akedy druhú“ (s. 216). Páka je nástroj určený na premiestňovanie ťažkých bremien. Pokúsme sanebyť bremenomsami sebe apodobné únavné taktizovania sa tak stanú zbytočnými.
Za časopis
Na záver už len jednu poznámku. Po celý čas čítania tejto korešpondencie som popri mnohých literárnych referenciách vnímala aj zápas „ľudí literatúry“ o časopiseckú platformu na Slovensku,ale aj o jej úroveň a inšpiratívnu podobu. Myslím si, že aj to je alarmujúca informácia, tragická vtom, koľko úsilia muselo byť vloženého do žý publikačných možností literatúry (a prítomná korešpondencia zachytáva iba zlomok tohto úsilia) aako ľahko sme – aj dnes – náchylní vystaviť nielen periodiká, ale i samotný publikačný priestor ohrozeniu čihodnotovej degradácii. Ak si neuvedomíme, že kvalita literatúry (a spoločnosti) závisí od dobre zvládnutého mnohostranného dialógu jej rozličných účastníkov, ateda aj odpreosievania hodnôt vo vzájomnej diskusii práve prostredníctvom rozvinutej literárnej infraštruktúry, do priestoru sa nám natlačí pseudoliteratúra apaveda, ako sa to, koniec-koncov, už nejaký čas deje. Navyše, to, čo kedysi na literárnom organizme vykonávali jemu cudzorodé mocenské operácie, dnes spokojne vykonávame sami. Jednak sa vzdávame nevyhnutného číreniažýhodnôt aprejavov ajednak sa nejeden spomedzi nás zrieka opravdivej vášne kpredmetu svojho záujmu, nahrádzajúc ju vonkajškovými („postupovými“) kritériami ainternetovou faktografiou. Povedané sBaginom, „[š]ťavy literatúry mu unikajú“.
Dá sa povedať, že práve táto kierkegaardovská vášeň (prejavujúca sa vetike, estetike aj duchovnej rovine) poháňala aj obidvoch „dopisovateľov“. ZichPoste restantevystupuje ako nefalšovaná motivácia, dodatočne tvarovaná erudíciou ačinorodým zápalom. Kniha však vysoký bádateľský profil obidvoch sympaticky poľudšťuje; približuje nám aj ich starosti ozdravie,rodinu smaličkými deťmi,zamestnanie izárobok, ale ajo spoločenské uplatnenie a (seba)potvrdenie... A vstručnosti poukazuje aj na celý rad literárnych a literárnovedných výkonov a autorov, ktorí vmapovanom období pred i po Auguste 1968 vyorali dodnes rešpektovanú brázdu napriek nepriazni svojho „dejinného času“.
Stanislava Chrobáková Reparje spisovateľka, prekladateľka aliterárna vedkyňa, vsúčasnosti je šéfredaktorka časopisuá
