��������

Preklad Eva Bubnášová
Vydavateľstvo Tatran 2012

Meno Hansa Christiana Andersena poznáme v prvom rade v súvislosti s jeho nesmrteľnými rozprávkami. Bol však mnohostranným autorom, písal romány, cestopisy aj básne. Za najlepšiu zo svojich kníh považoval Obrázkovú knihu bez obrázkov, ktorá predstavuje nesmierne zaujímavú hru vizuálnej imaginatívnosti textov a je možno prekvapivo príbuzná so súčasnými trendmi spájania obrazu s literárnou produkciou.

Kompozíciu knihy zjednocuje postava rozprávača – Mesiaca, ktorý prináša inšpirácie mladému chudobnému maliarovi v podobe tridsiatich troch krátkych rozprávaní. Rámcová výstavba je ovplyvnená rozprávkami Tisíc a jednej noci. Rozprávanie Mesiaca žánrovo predstavuje silne lyrizovanú prózu, prozaické poémy, ktoré často nemajú dejovú líniu, ale zachytávajú náladu, impresiu. Poémy oscilujú na osi medzi komédiou a tragédiou, fejtónom a črtou a pohybujú sa od intimity domova, detských mikropríbehov až po ďaleké exotické krajiny. Andersen zavedie čitateľa na miesta, ktoré lákajú šteklivou exkluzivitou, nádychom jemnej erotiky, ale aj ľahkého hororu v romantickom duchu. Otvára pred ním hrobku dávno mŕtvych kráľov, do okna verejného domu posadí mŕtvu prostitútku ako náznak moralizovania, tematizuje nešťastnú lásku mladého čínskeho kňaza či túžbu obchodníka na Sahare po mladomanželke. Predstavujú sa aj mnohé postavy, ktoré sa naplno rozvinuli v jeho rozprávkach a nadobudli charakter symbolu, ako napríklad labuť, baza a more. Silnú pozíciu má téma smrti, tragika v polohách obety, ale aj samovraždy. Nádych humoru, ľahkosti sa objavuje hlavne v príbehoch o deťoch. Dominantnou atmosférou knihy je biedermeierovská sentimentalita, ktorá sa kochá v cudzozemských scenériách, ale šťastie nachádza doma.

Andersen vyzýva svojho čitateľa, aby si predstavoval, maľoval obrazy spolu s ním. Poémy nie sú statické, rozvíjajú sa v nich krátke príbehy, mení sa v nich atmosféra a čitateľ sa môže rozhodnúť, čo považuje za hodné zobrazenia. Interaktívnosť, ktorú by sme možno neočakávali od tvorby 19. storočia, je snáď najcennejšou charakteristikou knihy. Slovenské vydanie je doplnené nádhernými grafikami Igora Piačku so secesnou atmosférou, ktoré napriek kráse a nepochybne pridanej hodnote, zatraktívňujúcej knihu, svojím spôsobom narúšajú Andersenovu autorskú koncepciu. Pre neho boli ilustrácie veľmi dôležité, svoje diela vydával v spolupráci s najlepšími ilustrátormi, sám bol grafikom a jeho tvorbu obdivoval napríklad aj van Gogh. Túto knihu však koncipoval bez obrázkov, aby jeho hra s percipientom, vynaliezavosť a sloboda čitateľa mohli byť čo najviac rozvinuté. Andersen maľuje slovom, navádza čitateľa maľovať spolu s ním a tým ho vťahuje do knihy, do svojho vlastného sveta.